Ako sa kone pohybujú I. – Kostra koňa alias „Kocky stavebnice“

20. srpna 2011 v 12:19 | Viktória Kóňová |  Ako sa kone pohybujú
Hello again pri ďalšom seriáli článkov o koňoch. V tomto sa budeme zaoberať tým, čo by mal ovládať úplne každý jazdec, od úplných začiatočníkov až po olympijských víťazov - anatómiou a fyziológiou konského pohybu.




Funkčnú anatómiu, teda z čoho sa skladá konské telo a ako funguje - to by mal ovládať každý, kto chce kone chovať alebo s nimi akýmkoľvek spôsobom pracovať. Je to nevyhnutné z toho dôvodu, aby sme neohrozovali zdravie koňa (a tým ani svoje), či už z okamžitého alebo dlhodobého hľadiska. Pretože ak nevieme, ako kôň funguje, nemôžeme ani vedieť, čo od neho môžeme požadovať, ako jeho fungovanie zlepšiť alebo naopak, čo ho môže poškodiť.

Tento seriál sa Vás pokúsi zrozumiteľnou (niekedy až polopatistickou :D) formou zoznámiť so základmi stavby tela koňa (anatómiou) a jeho fungovaním pri pohybe (fyziológiou, mechanikou pohybu). V každom diele najprv vysvetlím teóriu stavby a funkcie určitej časti pohybového aparátu koňa a v závere bude nasledovať vždy niekoľko praktických úvah na tému uplatnenia týchto poznatkov v praxi. V tomto prvom diele sa pozrieme na to, z čoho sa vlastne skladá oporná sústava koňa a aké majú tieto "stavebné kocky" v celku funkciu.



Funkcia opornej sústavy

Udržiava tvar tela, chráni životne dôležité mäkké orgány, upínajú sa na ňu svaly a vďaka tomu umožňuje pohyb, ukladajú sa v nej minerálne látky, má krvotvornú a imunitnú funkciu (kostná dreň).


Typy oporných tkanív

Opornú sústavu tvoria tri druhy tkanív - kosť, chrupavka a väzivo, pričom každé má iné vlastnosti a funkcie (dnes len o kostiach, nabudúce o zvyšných dvoch tkanivách). Kosť je tvorená kostnými bunkami (osteocytmi) a medzibunkovou hmotou, v ktorej je veľa kolagénových vláken, je teda pevná a tvrdá. Kosť je chránená vonkajšou prekrvenou a inervovanou vrstvou, tzv. okosticou, vnútro dlhých a plochých kostí vypĺňa kostná dreň. Podľa tvaru rozlišujeme kosti dlhé, krátke, ploché, sezamské a nepravidelné. V mladosti sú konce dlhých kostí ešte chrupavkovité a postupne rastú do dĺžky (a samozrejme v istej miere aj do hrúbky), teda sa osifikujú - chrupavku nahradzuje kosť. Rast kostry koňa sa ukončuje individuálne, u teplokrvníkov v cca 4-5 rokoch, u chladnokrvníkov aj neskôr. Preto je dôležité do tohto veku kone zaťažovať len veľmi pomaly a postupne, v žiadnom prípade nie naplno - inak by sa kosti totiž mohli pokriviť.


Spojenie kostí

Kosti sú spojené buď pevne alebo pohyblivo. Pevne môžu byť spojené zrastením (kostrč, panva), väzivovými švami (kosti lebky) alebo vklinením. Pohyblivé spojenie umožňuje koni plynulý a elegantný pohyb - ide o kĺby, ktoré majú veľmi zložitú štruktúru aj fungovanie. Majú rôzne tvary a nie všetky sa môžu ohýbať do všetkých strán, preto treba vedieť, aký kĺb má aký smer a rozsah pohybu, aby sme ho nesprávnym ohýbaním nepoškodili. Kĺbna hlavica a jamka sú vystlané chrupavkou, uzavreté v kĺbnom puzdre, ktoré je vyplnené kĺbnou tekutinou (umožňuje hladké kĺzanie) a stabilizované väzivom.


Stavba kĺbu.


Kostra

Kostra koňa je tvorená lebkou, chrbticou, hrudným košom a kostrou predných a zadných končatín. Jej jednotlivé časti sú rôznymi typmi spojení pospájané do fungujúceho celku, ktorý má však v jednotlivých častiach rôznu mieru pohyblivosti.


Kostra koňa.

Lebka - chráni mozog a zmyslové orgány; je dosť ťažká, a tak koňa vyvažuje tak smerom hore-dolu ako aj pri pohybe do strán. Jej váhu trochu odľahčujú početné nosové dutiny vyplnené vzduchom. Pre jazdcov je dôležitá najmä čeľusť a čeľustný kĺb, pretože práve v papuli koňa leží zubadlo a na čeľustný kĺb sa upína viacero dôležitých svalov, ktoré sú prepojené s ďalšími (bližšie pri téme svalovej sústavy).

Chrbtica - vystužuje celú hornú líniu tela koňa, upínajú sa na ňu najväčšie svaly, chráni miechu, ktorá prebieha otvormi v stavcoch. Stavce sú kosti naplocho poukladané za sebou, tvorí ich telo stavca, oblúk stavca, otvor, niekoľko bočných výbežkov a veľký horný tŕňový výbežok. Práve tŕňové výbežky prvých hrudných stavcov tvoria kohútik koňa. Jednotlivé stavce sú spojené pohyblivo, a to malými medzistavcovými kĺbmi, trenie stavcov zmenšujú pružné chrupavkové platničky (sú uložené medzi stavcami). Chrbtica je po svojej dĺžke rôzne ohybná - krčné stavce (7) sú veľmi ohybné (dovoľujú koni, aby sa poškrabkal napríklad až na slabine), hrudné stavce (18) spojené s pravými rebrami sú ohybné minimálne (1.-8. stavec, len pár stupňov do strán), no práve táto tuhosť a neohybnosť hrudnej chrbtice nám umožňuje na koni jazdiť! Keby mal kôň totiž chrbticu pružnú ako mačka, nedokázal by nás niesť. Posledné hrudné (napojené na voľné a nepravé rebrá) a prvé bedrové stavce (6) dovoľujú určitú, i keď obmedzenú ohybnosť do strán, no 2.-6. bedrový stavec majú tak široké bočné výbežky, že stranová pohyblivosť tu skoro vôbec nie je možná. Prechod bedrovej do krížovej chrbtice (tzv. "lumbosakrálne kĺbne spojenie") nie je ani trochu ohybné do strán, ale dovoľuje pomerne veľkú voľnosť pohybu v smere hore-dolu, čo kôň využíva pri cvale, odraze na skok, pri zhromaždení. Krížové stavce (5) sú zrastené, takže v tejto oblasti logicky žiadne ohnutie do strany nie je možné. Chvostové stavce (18-22) sú potom opäť ohybné, dovoľujú koni účinne odháňať muchy a čiastočne sa chvostom aj vyvažovať (napríklad švihnutie chvostom nahor pri doskoku za prekážkou, pohupovanie v rytme pohybu).

Hrudný koš - je tvorený rebrami a hrudnou kosťou, chráni srdce a pľúca a čiastočne aj tráviacu sústavu. Kôň má 18 párov rebier (araby sú výnimky), z toho prvých 8 je pravých (upínajú sa chrupavkou priamo na hrudnú kosť), ďalších 7 je nepravých (chrupavkou sa upínajú vždy na predošlé rebro) a posledné tri sú celkom voľné - všetky sú však hore spojené s hrudnými stavcami (jeden pár rebier s jedným stavcom). Hrudný koš je pružne zavesený medzi prednými končatinami, má určitú schopnosť rozpínať sa do strán (dýchanie) a svalmi môže byť zdvihnutý nahor, čím napomáha vyklenutiu chrbta.

Kostra predných končatín - je pomerne vertikálna, má len dva "pružiace body", ktoré umožňujú tlmiť nárazy. Predné končatiny navyše nesú asi 60% váhy koňa, preto sa ľahšie poškodia a opotrebujú. Pletenec prednej končatiny tvorí lopatka, zvyšné kosti už tvoria voľnú kostru prednej končatiny. Lopatka je s hrudným košom spojená len svalstvom a väzivom (kôň teda nemá kľúčnu kosť ako my ľudia), čo umožňuje jej veľkú pohyblivosť hore-dole a dopredu-dozadu. Ramenná kosť pôsobí ako páka medzi predlaktím a lopatkou - pri pohybe posúva tieto kosti do opačných smerov, čím umožňuje tlmenie nárazov a správne krčenie nôh. Predlaktie je spojené so záprstím karpálnym kĺbom, čo je pri pohybe asi najnamáhanejší kĺb v tele koňa - kosti v ňom totiž narážajú priamo na seba, kĺb musí túto energiu nárazu bezo zvyšku celú pohlcovať, a preto sa ľahko opotrebúva. Záprstie je spojené so sponkovou kosťou sponkovým kĺbom, potom nasleduje korunkový kĺb a články prsta - korunková kosť, kopytná kosť, strelková kosť a ešte sezamské kostičky.

Kostra zadných končatín - má až 4 pružiace body, ktoré účinne a mäkko tlmia nárazy, je tak trochu ako skladacia harmonika. U necvičeného koňa nesú zadné končatiny menej hmotnosti ako predné a neslúžia veľmi na nesenie hmotnosti, skôr len na posun vpred. S pokračujúcim výcvikom sa tento pomer však dá zmeniť, práve vďaka veľkej schopnosti pruženia zadných nôh a silnému svalstvu zadku. Pletenec zadnej končatiny tvorí panva a kostru voľnej končatiny zvyšné kosti. Panva je umiestnená šikmo (s rôznym sklonom, je to individuálne), na hornom konci je pohyblivo spojená s chrbticou v mieste bedrovo-krížového spojenia a vďaka tomu sa môže v dosť veľkom rozsahu sklápať (odraz na skok, zhromaždenie) a roztvárať (zakročenie zadných nôh v cvale, trysku, predĺženom kluse...). Na panvu sa napája stehenná kosť bedrovým kĺbom, čo je asi najpohyblivejší kĺb v celom tele koňa - vďaka guľovej kĺbnej ploche sa totiž môže dosť výrazne pohybovať do všetkých strán. Stehenná kosť je s lýtkovou kosťou spojená kolenným kĺbom, ktorý je veľmi namáhaný (najmä pri rýchlom pohybe a skákaní). Preto je chránený meniskami (chrupavkovými doštičkami medzi kĺbnymi plochami) a šľachy naťahovačov kĺžu po sezamskej kosti - jabĺčku, aby sa zmenšilo trenie v kĺbe. Pätový kĺb spája lýtko a záprstie, vybieha z neho dozadu pätový hrbol, kosť, na ktorú sa upínajú veľké svaly zadku koňa. Stavba dolnej časti zadnej končatiny je potom v podstate identická s prednou, len uhly sú trochu odlišné.




Vyklenutie chrbta

Keď pominieme svalstvo koňa (o tom nabudúce), vyklenutie chrbta pri pohybe je dôležité aj z hľadiska kostry koňa. Ako som totiž už spomínala, každý stavec má jeden horný tŕňový výbežok (na každý sa upínajú krátke hlboké svaly chrbta a väzivový chrbtový pás) rôznej veľkosti - prvé hrudné stavce ich majú najväčšie (tvoria kohútik), potom sa postupne zmenšujú. Medzi 12. a 13. hrudným stavcom sa sklon výbežkov mení - tie predné sa potiaľto skláňajú dozadu, odtiaľto ďalej dopredu. Na tomto mieste teda pri prehnutom chrbte vzniká najvyšší tlak (ale samozrejme aj inde), platničky sú silno stlačené, tŕňové výbežky tlačia proti sebe, v medzistavcových kĺboch vzniká vysoký tlak. Ak je takéto držanie tela dlhodobé (a najmä pod jazdcom), môžu tŕňové výbežky až zrásť, vzniknú tzv. "kissing spines", ktoré potom úplne znemožnia pohyblivosť tejto oblasti chrbtice. Platničky sa môžu zdeformovať až vyskočiť, čím bolestivo zvýšia trenie medzi stavcami a môžu aj zablokovať miechové nervy. Vysokým tlakom sa môžu poškodiť aj malé kĺby medzi stavcami, ktoré potom strácajú pohyblivosť. Naopak, pri vyklenutom držaní tela (dlhý, vyklenutý krk, zadné nohy podsadené) sa tŕňové výbežky od seba vzďaľujú a ani platničky a kĺby netrpia.


Porovnajte vzdialenosť tŕňových výbežkov stavcov pri prehnutom chrbte (A) a pri vyklenutom (B).

Riešenie - pohyb v správnom držaní tela pri práci a čo najviac pohybu vo voľnosti (na pastvine sa kôň sám od seba skoro stále pohybuje s nízkym krkom), kŕmenie zo zeme, nie zo žľabu, jaslí, či zo siete nad hlavou, primerane vysoké stajňové dvere a okná (aby kôň pri vykúkaní nemusel dvíhať hlavu - najmä žriebätá a poníky).


Ohybnosť chrbtice do strán

Ako z vyššie popísaného logicky vyplýva, konská chrbtica nie je ani náhodou rovnomerne ohybná po celej svojej dĺžke. Preto nie je možné očakávať, že kôň bude zahnuté línie (oblúky, kruhy, vlnovky...) perfektne kopírovať - z anatomického hľadiska to jednoducho nie je možné. Ak si pozriete pár fotografií koní pohybujúcich sa na kruhu zhora, uvidíte, že ich chrbtica netvorí celkom harmonický oblúk. Krk je vždy nevyhnuteľne ohnutý viac ako hrudná a bedrová chrbtica a kríže koňa sú rovné úplne. Doporučenia typu "Viac vnútornej holene, aby sa kôň okolo nej ohol v rebrách...!" sú teda scestné a nezrealizovateľné, kôň takejto akcie proste nie je schopný. Takisto rady na spôsob "Kôň sa nesmie v krku ohýbať viac ako vo zvyšku chrbtice!" vo svetle týchto faktov pojdú hore komínom, pretože kôň prirodzene na kruhu vždy ohne krčnú chrbticu viac ako hrudnú a bedrovú - inak sa mu ani nedá!


Obrázok A je v skutočnosti nereálny, i keď smernice FEI tvrdia opak. Obrázok B znázorňuje reálne schopnosti koňa ohnúť sa na 6 m kruhu.

Riešenie - nevynucovať si nereálne ohnutie v rebrách nadmerným "ohýbaním" (teda stláčaním) koňa medzi holeňami a oťažami a nebrániť sa cvikom, ktoré zahŕňajú aj väčšie ohnutie krku, než je len pristavenie k ruke. Gymnastikovanie pohyblivých častí chrbtice je totiž veľmi dôležité pre udržanie plného rozsahu ich pohyblivosti a takisto pre udržanie pružného a uvoľneného svalstva na oboch stranách celej chrbtice koňa.


Chvost - indikátor rovnováhy a uvoľnenia

Chvost kôň používa ako istý podporný systém pri udržiavaní rovnováhy. Tieto pohyby sú celkom nevedomé, a práve preto nám poskytujú dobrý obrázok o celkovom fyzickom i psychickom stave koňa. V prvom rade by mal byť chvost nesený rovno, nie strnulo na jednej strane. Toto by mohlo signalizovať problémy v chrbte alebo dokonca akútne bolesti na danej strane tela, prinajlepšom len vrodenú jednostrannú krivosť. Po druhé by kôň mal počas pohybu chvost niesť, nie ho mať zvesený alebo dokonca zastrčený medzi nohami - to značí minimálne neochotu a nechuť k práci, neuvoľnenosť, v extréme až bolesti či akútny nástup ochorenia. Takisto chvost kolmo vytrčený nahor počas tréningu môže značiť stuhnutosť v chrbte (ak samozrejme nejde o krátku chvíľu vzrušenia). A napokon by kôň mal chvostom pri pohybe zľahka pohupovať, nie ho niesť strnulo, či naopak ním zúrivo pošvihávať (muchy sa nerátajú, iba "bezdôvodné" a časté švihanie). Najmä švihaním chvostom kôň často dáva najavo svoju nespokojnosť a stuhnutosť.


Kôň by mal pri tréningu chvost niesť a uvoľnene ním pohupovať rovnomerne na obe strany v rytme pohybu.

Riešenie - všímajte si, čo Vám kôň svojím chvostom hovorí, obzrite sa občas v sedle dozadu a pozorujte ho alebo poproste niekoho zo zeme! Je to jeden z dôležitých indikátorov uvoľnenia a jeho výhodou je, že jazdec nemá možnosť koni v týchto prejavoch zabrániť. Takže naopak treba pohyby chvosta využiť pre zlepšenie výcviku a hlavne pohody koňa - kým nie je chvost OK, treba stále ešte pracovať na uvoľnení (samozrejme však netreba zabúdať ani na ostatné ukazovatele uvoľnenia!).


Opotrebovanie končatín

Ako z vyššie spomínaného logicky vyplýva, pri nesení väčšej hmotnosti na predných končatinách sa tieto rýchlejšie opotrebúvajú. A jazdec koeficient preťaženia predných nôh ešte zvyšuje, najmä ak sedí pred ťažiskom koňa. Na predku chodí veľká väčšina koní, najmä tých dostihových a westernových (rýchlostky, dobytkárske disciplíny), no dokonca aj mnoho drezúrnych koní na vysokom stupni výkonnosti (falošné "zhromaždenie", jazdenie odpredu dozadu silne na predku). To po rokoch spôsobí silné opotrebenie kĺbov a šliach, vznikajú oblúky na šľachách, artrózy, špánky, chip fraktúry (prudkými nárazmi kostí o seba sa z nich odštiepia malé kúsky). Naopak, pri postupnom, pomalom zvyšovaní sily zadných nôh a chrbta zmysluplným, primeraným tréningom, sa schopnosť koňa prenášať váhu dozadu stále zvyšuje a predné končatiny sa tým odľahčujú. Zadné nohy sú totiž vďaka svojej "harmonikovitej" stavbe oveľa lepšie uspôsobené na nesenie veľkej váhy, lebo dokážu účinnejšie tlmiť nárazy. Samozrejme, kôň sa vo vysokom zhromaždení nemôže pohybovať stále, toto držanie sa musí každých pár minút práce striedať s natiahnutým držaním tela. Ak sa kôň naučí niesť samostatne, a to stále viac "na zadku", končatiny mu vydržia zdravé a neopotrebované oveľa dlhšie - a pritom môže podávať tie najvyššie výkony (viď lipicany vo Viedni).


Ako vidno, harmoniková stavba zadných končatín umožňuje lepšie tlmenie nárazov, čo ich predurčuje na nesenie väčšej váhy, a to bez poškodzovania kĺbov a šliach!

Riešenie - postupný tréning na zvyšovanie sily chrbta a zadku koňa, učenie pohybu od natiahnutého držania po čoraz väčšie zhromaždenie (práca zo zeme rečou tela, kopce, jazdenie odzadu dopredu na jemnom priľnutí, časté prechody, práca na dvoch stopách, preťahovanie...).


Záver

Priznám, že až takýto rozsah tento diel pôvodne nemal mať, ale stručnejšie to proste nedokážem, to by som musela vynechať dôležité fakty... Jednoducho, koho to zaujíma a chce sa pre dobro svojho štvornohého priateľa niečo nové dozvedieť, toho to neodradí. ;-) No a v budúcom dieli sa pozrieme na stavbu a funkciu väzivových štruktúr v tele koňa - šliach, väzov a povázok.


Zdroje:
Moje vlastné myšlienky, vedomosti a skúsenosti.
Gillian Higgins: Koně a jejich pohyb, Praha, Metafora, 2009 (so súhlasom vydavateľstva použité fotografie zo str. 11 a 75)
Kieran O'Brien: Zdraví koně, Praha, Metafora, 2009
Stefan Stammer: Fyzioterapie, Praha, Brázda, 2007
Dr. Med. Vet. Hiltrud Strasser: Celostní ošetřování kopyt koní, Český Těšín, Nakladatelství Růže, 2009
Anja Beran: S respektem!, Praha, Brázda, 2009
Philippe Karl: Omyly moderné drezury, Praha, Brázda, 2008
Klaus Ferdinand Hempfling: Tanec s koňmi, Praha, Brázda, 2007
Obrázok kostry koňa zo stránky www.koneaponici.wz.cz.
Moja vlastná grafika.
Moje vlastné kresby.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.