Bez kopýt niet koňa IV. – Kôň v klietke – prečo NIE?

21. srpna 2011 v 14:10 | Viktória Kóňová |  Bez kopýt niet koňa
Ahojte, tak je tu už štvrtý diel môjho seriálu o kopytách pre laikov. Keď už vieme, ako kopytá vyzerajú zvnútra i zvonka a ako by mali fungovať, môžeme sa pozrieť kriticky aj na to, akým spôsobom vplýva na ich zdravie spôsob chovu, kŕmenia a trénovania.





Toto je už 4. diel, takže ak ste predošlé tri ešte nečítali, určite tak urobte pred tým, než sa pustíte do tohto - nájdete ich tu. Dnes si teda posvietime na niekoľko navzájom previazaných škodlivých spôsobov pôsobenia človeka na kopytá koňa - celkový spôsob chovu, kŕmenie a trénovanie. Vysvetlíme si, prečo sú tieto postupy pre zdravie koňa poškodzujúce.

Ľudia sú totiž tvory vo všeobecnosti neschopné nadhľadu - a tak sa bohužiaľ až príliš často správajú podľa hesla "Podľa seba súdim teba." - v tomto prípade na škodu koní. Človek, tvor slabý, je totiž presvedčený, že koni je zima rovnako ako jemu, že potrebuje posteľ ako on, že nevládze požuť tvrdú potravu ako on, že rád jedáva 3x denne ako on, že nemôže chodiť bosý ako on... A rôznymi pseudoargumentami (+ sebeckými a pohodlnými postupmi) o tom sám seba presviedča stále viac a viac - i keď objektívna realita je väčšinou celkom iná. Tak čo, chcete mať choré poľudštené makety koní alebo zdravé, čo najprirodzenejšie žijúce zvieratá? Ak je Vám sympatickejšia druhá alternatíva, rozhodne čítajte ďalej. ;-)


Prečo človek zavrel zviera stepí do klietky?

Áno, prečo? Odpoveď treba hľadať v minulosti... Kone sa začali chovať v stajniach vo väčšej miere až v stredoveku. Ľudia sa totiž presunuli do miest a kone potrebovali mať kvôli práci nablízku. No priestoru na rozľahlé pastviny nebolo, a tak sa kôň pridal ku kravičkám a prasiatkam - zavreli ho do chlievika. Radikálne sa zmenil spôsob chovu i kŕmenia, no človek napriek tomu očakával, že kôň mu bude naďalej slúžiť rovnako výkonne ako predtým. A jasné, že to nešlo - s týmto evolúcia nerátala! Príjem živín bol narušený režimom "2-3x denne stačí", kopytá boli z lúk a stepí postavené na kameň a slamenú podstielku (a často do svojho vlastného hnoja), slnko zatienil nízky strop a štyri steny... No kôň mal napriek tomu ďalej pracovať na tvrdých cestách 8-10 hodín denne! To samozrejme prinieslo problémy s pohybovým aparátom - ako sa to vyriešilo, už vieme, železným oblúčikom... Vtedy zrejme iná možnosť nebola (keď ste chudobní a kôň je Vaším živiteľom, radšej ho okujete, než by ste skončili pod mostom), no čo dnes, keď už máme kone viac-menej len pre potešenie? A hrdo ich nazývame svojimi "priateľmi" - napriek tomu im však nie sme ochotní poskytnúť optimálne podmienky? Snáď Vás o škodlivosti dnešných bežných trendov presvedčia nasledovné riadky...


Negatívne vplyvy boxového odchovu

Takže v prvom rade, kone neboli ani náhodou stvorené na to, aby žili stále na jednom mieste a už vôbec nie v malom uzavretom priestore, akým je box (či dokonca len stojisko). Prakone sa nikdy neukrývali v jaskyniach, ich domovinou bol najprv prales a potom po celé milióny rokov otvorené stepi - kone potrebovali neobmedzený rozhľad a priestor k úniku, aby sa mohli brániť pred útokmi dravcov. Na toto životné prostredie ich príroda uspôsobila dokonale - preto len v ňom dokážu kone optimálne fungovať!

Ak však kôň cca 20 až 22 hodín denne stojí v boxe, odpadá mu významné množstvo životne dôležitého pohybu (kombinovaný chov je o niečo lepší, ale aj tu kôň cca 10-12 hodín denne prestojí v stajni). Kostra sa tak nemôže stabilizovať, kĺby trpia, svalstvo ochabuje. Zamerajme sa na kopytá - nedostatok pohybu spôsobí obmedzené prekrvenie kopytnej škáry, to spomalí produkciu rohoviny (a zníži jej kvalitu), odpadové látky zostávajú v krvi. To je hlavnou príčinou schvátení - ani nie tak nadmerný prísun bielkovín či cukrov, ale neschopnosť vylúčiť ich! Samozrejme tým však netvrdím, že kôň sa nemôže schvátiť výlučne z nárazového prekŕmenia jadrom / šťavnatou trávou - tu je reč skôr o dlhodobej, pomalej "príprave" na schvátenie chronického typu...


Kôň má v boxe minimum pohybu - tým trpia kĺby, šľachy, chrbtica, chrbtové i brušné svalstvo...

Za druhé, dnes sa boxy čistia maximálne 1-3x denne, takže kone väčšinou stoja vo vlastnom hnoji, čo by sa v prírode nestalo. A aj keď je podstielka hlboká, čpavková voda ku kopytám tak či tak prenikne. Táto silne žieravá zásada (pH až 9) rýchlo rozrušuje mäkkú spojivovú rohovinu a tým oslabuje steny kopyta a v rázvorkách spôsobuje hnilobu. U koní s alergiou môže čpavok usadený na srsti pri kontakte s vodou a baktériami (vo výbehu) spôsobiť vznik podlomov.


Hniloba strelky je choroba zo špiny a dá sa jej ľahko predísť - pravidelným a častým vynášaním hnoja a čistením kopýt!

Populárna hlboká podstielka (aby sa koník nepoudieral a "aby mu nebolo zima") má tiež svoje negatíva - tým, že pohlcuje vlhkosť (najmä piliny), vysušuje kopytá a stavia ich do nefyziologickej pozície. Keď sa totiž kôň zaborí do hlbokej podstielky, postaví sa viac na špičky kopýt a pätky zostanú zdvihnuté. To spôsobuje, že kosti sú v nesprávnych uhloch, trpia kĺby a šľachy ohýbačov prsta sú nedostatočne vystierané. To môže mať celoživotné následky pre mladé kone - trvalé skrátenie šliach, tzv. "preklbovanie", vznik "špalkového" kopyta (úzkeho a vysokého)...


Kopyto sa v hlbokej podstielke dostáva do nefyziologickej polohy - špičky sú preťažené, šľachy ohýbačov skrátené...

Zostaňme ešte pri kopytách - kôň chovaný v boxe a pohybujúci sa väčšinou iba po piesku jazdiarne či chvíľku vo výbehu, má len veľmi malé možnosti kontaktu kopýt s vodou. Ten je však nevyhnutný, aby sa mohol produkovať dostatok mäkkej spojivovej rohoviny. Vysušené kopytá sa potom olamujú a štiepia, rohovina je slabá, schopnosť odpružovania nárazov klesá.

Okrem toho kone z boxového odchovu často prijímajú potravu v nefyziologickej polohe s hlavou hore, čo nesvedčí krku ani chrbtu a spôsobuje to nerovnomerné opotrebúvanie zubov (divoké kone majú po celý život chrup bez akýchkoľvek háčikov či výrastkov - pretože žerú výlučne zo zeme).


Ak už stoj čo stoj chceme kŕmiť zo žľabu, mali by sme ho umiestniť tak, aby mal aj nižší kôň pri žraní zátylok minimálne na úrovni kohútika - inak sa prehýba chrbát.

Stajňa býva navyše väčšinou zateplená tak, aby sa v nej menila teplota čo najmenej - a kone potom vždy pri vychádzaní von zažívajú tepelný šok, ktorý im oslabuje imunitu. V prírode sa kone dokážu so všetkými poveternostnými podmienkami a ich zmenami vyrovnať celkom bez problémov. Problém býva aj s nedostatkom kyslíka - každý vie, koľko litrov kyslíka potrebuje na minútu jeden kôň, no stajne často túto kapacitu nespĺňajú a sú slabo vetrané. A ako tiež vieme, pri nedostatku kyslíka trpí celý organizmus, spomaľuje sa metabolizmus (a teda aj produkcia rohoviny), bunky odumierajú. V potuchnutom vzduchu sa tiež držia amoniakové výpary, prach a plesne, čo škodí dýchaciemu ústrojenstvu koňa a očným spojivkám.

A potom je tu samozrejme ešte aj psychický aspekt veci - box je pre koňa niečo maximálne neprirodzené, a teda stresujúce. Dobre to vidno najmä u koní, ktoré boli náhle presťahované z pastvín do stajne (často odmietajú kŕmenie, prechádzajú sa, stále sú nalepené na dverách, nelíhajú si...). No to, že si kôň na box časom zvykne ešte neznamená, že sa v ňom cíti dobre! Okrem toho boxy kone od seba navzájom izolujú, neumožňujú im priamy kontakt, narúšajú hierarchiu a stabilitu stáda - pri občasnom vypustení sú potom oveľa častejšie konflikty. No a kôň sa v stajni samozrejme nudí. Potravy je málo, stimuly v podstate žiadne - a preto sa často objavujú zlozvyky, ktoré koni ničia nielen dušu, ale aj telo. Hračky do boxu sú potom len smiešnou náhradou skutočnej, prirodzenej aktivity koní.


Kone oddelené mrežami majú narušené prirodzené sociálne správanie...


Negatívne vplyvy chovu v nevyhovujúcom výbehu

Ak si teraz myslíte, že koňa stačí len pustiť do ohrady a všetko bude OK, mýlite sa! Aby výbeh koni prospieval, musí spĺňať množstvo podmienok - pozrime sa teraz, čo sa môže stať, ak sa nedodržia...

Ak je výbeh zle oplotený, hrozí útek alebo zranenie koní - pre kopytá sú najväčším nebezpečím ostré hrany trčiace zo zeme, prípadne odpadnuté dosky s vytŕčajúcimi klincami. Takisto sa na celej ploche výbehu nesmú vyskytovať žiadne nebezpečné veci - roztrúsené klince, črepy, špagáty, o ktoré by sa kôň mohol zachytiť nohou a pod. Skladovanie kadejakého odpadu na lúke s koňmi je neprípustné.



Takéto ostré hrany a klince trčiace z dosiek sú pre kone extrémne nebezpečné - a v žiadnom prípade by sa vo výbehu nemali vyskytovať!

Čo sa týka povrchu, nevyhovujúci je rozhodne rozbahnený výbeh - kopytá nedostávajú zodpovedajúci odpor povrchu, neobrusujú sa, niektoré štruktúry zakrnievajú... Rovnako zlé je aj to, ak je výbeh plný hnoja - nielenže to znižuje kvalitu pastvy, ale tiež to ničí rohovinu kopýt, spôsobuje hnilobu, v kombinácii s vlhkosťou podlomy... Nevhodná je však aj situácia, keď je výbeh celkom tvrdý a suchý, bez akejkoľvek možnosti ponorenia kopýt do vody - tie potom rýchlo vysychajú, lámu sa a štiepajú.


Blato v kombinácii s hnojom - to najhoršie pre konské kopytá...

Na kvalitu a obrusovanie rohoviny kopýt má vplyv aj množstvo pohybu, ku ktorému je kôň počas dňa motivovaný. Ak je totiž len zavretý v prostom obdĺžniku z plota a má na jednej kope prístrešok, vodu, aj seno (a žiadne iné stimuly), veľa pohybu si asi nedopraje. Potom sa tvorí menej rohoviny (a menej kvalitnej, v dôsledku slabého prekrvenia), končatiny opúchajú, celé svalstvo ochabuje... A kôň sa, rovnako ako v boxe, nudí! A to najmä vtedy, keď nemá možnosť pastvy.


Ak kôň nie je vo výbehu motivovaný k rôznym aktivitám, začne sa nudiť a rozvinú sa uňho nepríjemné zlozvyky, ako je napr. okusovanie ohrady.


Negatívne vplyvy nesprávneho kŕmenia

To je ďalšia veľká kapitola, ktorá tiež súvisí s kopytami, i keď nie celkom priamo - pretože živiny prijaté potravou vplývajú na kvalitu rohoviny. Prvým a najväčším problémom v managemente kŕmenia koní je chybný postoj človeka (ako vždy). Človek je tvor žijúci stereotypne, v rutine, kôň však nie! Tvrdenie, že kôň má rutinu rád, je veľmi pohodlný argument - keby napríklad Vám začali dávať jedlo len raz denne, a to o druhej v noci, tiež by ste sa na tú dobu začali tešiť! Takže pre kone vôbec NIE JE prirodzené prijímať potravu 3x denne! Zažívací trakt koňa je prispôsobený na prijímanie objemovej potravy asi 14-16 hodín denne. A ak je táto doba skrátená na cca 4 hodiny, pričom potrava je podávaná nárazovo v dávkach, evolúciou perfektne prispôsobený systém sa zákonite naruší.


Kôň by mal mať objemové krmivo (trávu / seno) k dispozícii 24 hodín denne, aby mohol žrať vždy, keď chce - na to je totiž evolučne prispôsobený.

Zuby sa potom nebudú dostatočne obrusovať, nebude sa produkovať dostatok zásaditých slín, ktoré by inak neutralizovali kyseliny v žalúdku (takže sa začnú tvoriť žalúdočné vredy). Baktérie v slepom a hrubom čreve, ktoré by inak boli zamestnané štiepením celulózy, začnú bez svojej potravy odumierať, produkujú toxíny a tým spôsobujú koliky. Kôň je hladný, nudí sa, vznikajú zlozvyky - a akonáhle mu je podané krmivo, vrhne sa naň a poriadne ho nepožuje, čím vzniká riziko upchatia pažeráka (a živiny sa dostatočne nespracujú). Nebezpečné je aj podávať jadrové krmivo pred objemovým, tiež to môže byť príčinou kolík.

Iným fenoménom sú kŕmne zmesi. Dnes sa ľudia snažia optimalizovať hladiny látok (cukrov, bielkovín) v krvi koňa, aby nárazovým kŕmením nedochádzalo k priveľkým skokom. No namiesto toho, aby kŕmili častejšie a pomenej (komu by sa to chcelo, že?), vymýšľajú špeciálne zmesky. Bývajú veľmi drahé, no pred kúpou si treba dobre pozisťovať obsah živín, minerálov a vitamínov (ktorých býva niekedy až priveľa, čo môže uškodiť rovnako ako ich nedostatok), spôsob spracovania, pôvod a čerstvosť surovín... Rovnako je to aj so samotnými výživovými doplnkami.

Ďalším ľudským výmyslom je mačkanie a šrotovanie - vo viere, že sa tým uľahčí trávenie živín. Opak je však pravdou - kone sú evolučne uspôsobené na štiepenie celulózy, takže celozrnná potrava pre ne nie je žiadnym problémom, práve naopak. Vlákninu (ktorou sú tvorené šupky zŕn) pre správne fungovanie čriev nevyhnutne potrebujú! Pri mačkaní či šrotovaní sa navyše v zrnách ukryté výživné látky dostávajú predčasne na vzduch, oxidujú, a teda sa znehodnocujú. Takto spracované krmivo tiež nedáva koni možnosť obrusovať si zuby, lebo je príliš mäkké. Môže byť teda použité v menšom množstve na doplnenie kŕmnej dávky, ale nemalo by plne nahrádzať celozrnnú potravu! Výnimku tvoria jedine veľmi staré kone so slabými zubami. Avšak samozrejme je už individuálnou otázkou, aké obilie bude kôň dostávať - záleží to od citlivosti jeho nervovej sústavy, záťaže, atď...


Je to mýtus, že nemačkaný ovos je pre kone ťažko stráviteľný - samozrejme, že pár zrniek vždy konským zubom unikne, no inak si s nimi hravo poradia. ;-)

Ku kŕmeniu sa vzťahuje aj problém s pastevne chovanými koňmi - pastviny sú z hľadiska druhovej skladby veľmi často výživne nedostačujúce. Časť plochy znehodnocuje nevyvážaný hnoj, niektoré rastliny vytlačí burina (ako pýr či bodliaky) a najlepšie rastliny kone vypasú ako prvé, nedovolia im vysemeniť sa, a tak sa ich zastúpenie stále znižuje. Riešiť sa to dá pravidelným striedaním pastvín, vyvážaním hnoja a kosením buriny ešte pred kvitnutím, prípadne dosievaním žiaducich druhov tráv. Snáď netreba dodávať, že na pastvine sa nesmie vyskytovať žiaden jedovatý druh rastlín.



Ak sa burina ako pýr a bodľačie včas nepokosí, vysemení sa a bude zaberať stále väčšiu plochu pastviny - a vytlačí hodnotnejšie rastliny.

Na druhej strane býva problém aj s príliš bohatou pastvou, hlavne zjari - avšak len v prípade, že pastvina bola predtým po celú zimu pre kone uzavretá a prvý raz sú na ňu vypustené, až keď je už porast príliš bujný. Ak by sa však kone pásli napr. už od marca (březen), spásali by trávičku postupne, ako by rástla - takže by nikdy nemali priveľký prísun fruktanov (rastlinných cukrov) naraz - a teda by im ani nehrozilo schvátenie kopýt. Samozrejme, riešiť sa to dá aj náhubkami obmedzujúcimi prísun trávy, ale to je už predsa len neveľmi prirodzená alternatíva. ;-)

Celkovo sa pri nesprávnom kŕmení znižuje kvalita produkovanej rohoviny a zvyšuje sa riziko schvátenia - najmä ak má kôň zároveň nedostatok pohybu a nedostáva sa mu adekvátnych úprav kopýt.


Negatívne vplyvy nesprávnej starostlivosti a tréningu

Aj v tejto oblasti majú mnohí ošetrovatelia a jazdci celkom mylné predstavy o potrebách koní (opäť poľudšťovanie). Zdravý kôň nepotrebuje deky, ani keď je -20°C - je to zbytočné narúšanie termoregulácie, a teda oslabovanie imunity (deku potrebujú iba choré, prípadne veľmi staré kone, ktoré si už nedokážu udržať teplo). Takisto aj s bandážami a chráničmi treba zaobchádzať veľmi opatrne a používať ich čo najmenej, lebo obmedzujú prekrvenie a môžu spôsobiť zápal šľachových pošiev a kĺbnych puzdier.


S konskou termoreguláciou treba zaobchádzať veľmi opatrne - a deky používať naozaj len vtedy, keď je to nevyhnutné (chorý kôň).

Ľudia sa tiež naivne domnievajú, že ak budú (suché) kopytá mazať tukmi, zabránia tým vysušovaniu rohoviny. Tento názor je scestný už preto, že kone si v prírode nikdy kopytá nemáčali v žiadnom tuku, ani nikde na korunkách nemajú mazové vačky (ako napr. kačice pod chvostom). Jediné ako-tak užitočné použitie tuku je na udržanie vlhkosti v kopyte po jeho aspoň 15 minútovom kúpeli vo vode - v prípade, že na pastvine sa nenachádza vodný zdroj, je sucho a nemáte možnosť koni namočiť kopytá každý deň. Inak je mazanie tukmi celkom zbytočné a často dokonca škodlivé (umelé látky, ktoré kopytá ešte viac vysušujú) - najlepšie na mazanie kopýt sú buď prírodné rastlinné oleje (slnečnicový, bodliakový, olivový, vavrínový...) alebo obyčajná bravčová masť.


Ak nemajú kone vo výbehu "brouzdaliště" na namáčanie kopýt, možno im kopytá namočiť a (až potom) natrieť, aby sa vlhkosť nejaký čas uchovala vo vnútri.

Čo sa týka samotného čistenia kopýt, nesmie sa ani zanedbávať, ani preháňať. Pri nedostatočnom čistení (najmä ak kôň stojí v hnoji) sa ľahko do strelkových brázd chytí hniloba, ktorá môže v chronickom štádiu spôsobiť až krívanie a môže prerásť dokonca do rakoviny kopýt! Naopak ak to s čistením preháňate, môžete chodidlo poškodiť, príliš vysušiť alebo dokonca narušiť spojenie chodidla so stenou (preto sa nemá zasahovať do škáry pred bielou čiarou, iba nanajvýš opatrne povyberať zabodnuté kamienky). Osobne sa mi osvedčilo čistenie 2x denne, ráno pred vyvedením zo stajne a večer pri návrate do nej (pri kombinovanom chove - pol dňa vonku, pol vnútri; pri boxovom odchove by som čistila aspoň 3x denne; pri chove v otvorenej stajni stačí aj raz denne).

Ešte by som sa chcela krátko vyjadriť k vplyvu dnešného spôsobu trénovania na kopytá. Samozrejme to treba brať v kontexte s chovom, kŕmením a úpravou kopýt - pretože je to všetko previazané. V dnešnej dobe je bežné jazdenie koní po dlhú dobu v náročnom držaní tela - čo preťažuje nielen svaly, šľachy a kĺby, ale v dôsledku zmenených uhlov aj štruktúry kopýt. Mnohí jazdci zabúdajú, že kôň si potrebuje aspoň každých 10 minút na chvíľu odpočinúť v natiahnutom držaní tela (DOPREDU-dolu) - a je zaujímavé, že práve v tomto ohľade ľudia kone nepoľudšťujú ("Veď je to kôň, niečo vydrží!"). ;-)


Koni nestačí povoliť iba na začiatku a na konci tréningu - aj medzi jednotlivými cvičeniami mu treba dať často vydýchnuť, aby si jeho kĺby, šľachy, svaly i kopytá mohli aspoň trochu oddýchnuť.

Okrem toho, keď po dlhom státí v boxe musí kôň náhle podávať výkony na celkom inom povrchu, kopytá tým prirodzene trpia - keby sa však kôň dostatočne pohyboval po takých povrchoch, na akých trénuje (prípadne súťaží), nemal by s tým najmenší problém. Tým som už načrtla tému podkúvania, no k tej sa podrobne dostaneme až nabudúce.


Zdroje:
Moje vlastné myšlienky, vedomosti a skúsenosti.
Dr. Med. Vet. Hiltrud Strasser: Celostní ošetřování kopyt koní, Český Těšín, Nakladatelství Růže, 2009
www.kone-naboso.cz + ich diskusná skupina na FB
Vlastné fotografie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.