Bez kopýt niet koňa V. – Sú podkovy ozaj nutným zlom?

21. srpna 2011 v 15:36 | Viktória Kóňová |  Bez kopýt niet koňa
V dnešnom piatom diele seriálu článkov o kopytách sa dozviete množstvo faktov o dôsledkoch podkúvania kopýt.





Toto je už 5. diel, takže ak ste predošlé štyri ešte nečítali, určite tak urobte pred tým, než sa pustíte do tohto - nájdete ich tu. Sú v nich zhrnuté tie najdôležitejšie poznatky o pôvode, stavbe a fungovaní kopýt a tiež o tom, ako na ne vplývajú nesprávne podmienky chovu, kŕmenia a tréningu. No a dnes si porozprávame, aké dôsledky môže mať nesprávna úprava kopýt - a začneme hneď tou najdiskutabilnejšou témou, podkúvaním - len pozor, tu nejde o moje názory, ale o fakty, výsledky výskumov, prezentované mnohými renomovanými veterinármi.


Podkova - prečo NIE...? A prečo áno...?


Jeden kováč koňa kuje, koľko klincov potrebuje?

Áno, už staré detské riekanky sa zmieňujú o podkúvaní koní, no aké staré je toto remeslo naozaj? Odpoveď nájdeme napríklad aj v knižke Kôň a človek v stredoveku, ktorá sa vzťahom týchto dvoch tvorov zaoberá z historického hľadiska. Z tejto publikácie sa dozvedáme, že kone sa na našom území začali podkúvať vo väčšom až cca v 13. storočí, teda keď sa začali rozvíjať stredoveké mestá. Kone sa z pastvín presunuli do stiesnených chlievikov (väčšinou mali len úzke stojiská), kde stáli vo vlastnom hnoji a trpeli po väčšinu dňa nedostatkom pohybu, no na druhej strane sa od nich vyžadovala práca na spevnených cestách - bez toho, aby na tento povrch boli kopytá vopred privyknuté. Takže?

Samozrejme, že konské kopytá v takýchto podmienkach nemohli optimálne fungovať - začali sa štiepiť, lámať, vznikali otlaky a abscesy, objavovalo sa krívanie a neochota pracovať na pevnom, kamenitom povrchu. A keďže stredoveký ľud si nemohol dovoliť vyriešiť príčiny problémov - teda kone chovať na pastvinách - uchýlil sa k rýchlejšiemu a pohodlnejšiemu riešeniu, teda k obyčajnému potláčaniu dôsledkov. Keďže takto chovaný kôň sa nemohol postupne prispôsobiť podmienkam, v ktorých mal pracovať, ľudia dospeli k presvedčeniu, že potrebuje ochranu kopýt, najlepšie železnú (pretože tá sa tak rýchlo neopotrebúva). To síce naozaj zmenšilo citlivosť koní voči neprimeranej záťaži, ale zároveň to prinieslo aj veľké množstvo dovtedy viac-menej nepoznaných problémov (schvátenia, podotrochlózy, úzke špalkové kopytá, slabé, tenké steny...) a hlavne to výrazne znížilo životnosť koní (z 20-30 na cca 10 rokov). Časom sa preto začalo rozvíjať tzv. "ortopedické podkúvanie", ktoré malo všetky tieto civilizačné problémy riešiť - no bohužiaľ veľmi často neúspešne.



Porovnajte kopytá koňa na antickej soche (hore) a stredovekej (dolu). Pôvodný, prirodzený tvar sa akosi... zmenil. Prečo?

Na druhej strane, pozrime sa na kone opäť raz z evolučného hľadiska. Do dnešnej podoby sa vyvíjali asi 55 MILIÓNOV rokov (dosť času na to, aby sa evolučne vyvinuli do dokonalej adaptácie na svoje prostredie) a posledných 5 MILIÓNOV rokov sa už ich genetický potenciál menil iba minimálne (ani šľachtením sa nijako extrémne nezmenil - kone majú stále rovnakú základnú stavbu kostry, rovnaké svalové skupiny, tak isto fungujúce orgánové sústavy, ich rohové puzdra pracujú na rovnakom princípe...). A napokon, ľudia ich vyše 4 TISÍC rokov úspešne využívali na najrôznejšie účely (jazda, poľnohospodárstvo, preprava nákladov, boj) a na najrôznejších povrchoch (púšť, hory, zelené údolia, stepi...), a to bez potreby pribíjať im na kopytá železo. Prečo? V staroveku bol kôň najcennejším pokladom väčšiny národov, a preto sa oňho starali s najväčšou úctou. Dokazujú to aj vzácne spisy Xenofóna (450-355 p.n.l.), ktorý píše, že kôň sa má chovať v tvrdom, kamenitom výbehu a potom sú jeho kopytá nezničiteľné, ako skala. Zaujímavé však je, že o žiadnej ochrane kopýt sa nezmieňuje. Tak čo sa zmenilo v stredoveku, že kôň zrazu nedokázal ďalej fungovať naboso? Naozaj si myslíte, že za smiešnych 7-9 STOVIEK rokov sa koňom zrazu dramaticky zmenili kopytá, keď dovtedy takú mnoho, mnohonásobne dlhšiu dobu vydržali rovnakú záťaž bez problémov? Alebo si myslíte, že dovtedy boli od koní vyžadované menšie výkony? To sotva... Nie, to, čo sa zmenilo, bol spôsob chovu - to je príčina. A keďže nebola vyriešená, zostalo jediné - potlačiť dôsledky, zabiť príznaky klincami a ísť ďalej, aj za vysokú cenu nenávratného poškodzovania zdravia koní. A čo všetko teda tie podkovy spôsobujú? Pozrime sa na to očami vedcov...


Negatívne vplyvy podkúvania na organizmus koňa

Myslím, že každý aspoň trochu zorientovaný koniar, veterinár či kováč Vám povie, že podkovy sú "nutným" zlom a kým to nie je nevyhnutné, kôň by ich nemal nosiť. Takže snáď tu netreba vysvetľovať, že názory typu "keď tie podkovičky tak pekne klopkajú" a "podkovy sú vlastne topánky pre kone" sú skutočne scestné a neopodstatnené (navyše, Vy tiež nenosíte železné topánky a hlavne nechodíte obutí 24/7). Kedy je podkutie "nevyhnutné" a ako sa mu možno predsa vyhnúť, preberieme neskôr - no tu to spomínam preto, aby zarytí si odporcovia bosonožstva nemysleli, že tu budem prezentovať iba jednu stranu problému. Takže smelo čítajte ďalej, dočkáte sa aj toho "svojho". ;-)

V prvom rade, podkovy nie sú pre druh Equus caballus prirodzené - to je síce snáď jasné každému, no skoro nikto sa nad tým nepozastavuje. Takže ešte raz zdôrazňujem, že za 55 miliónov rokov evolúcia doviedla kone k perfektnej adaptácii na prostredie - no s železom na ich kopytách nerátala, a preto majú okuté kone problémy. Tieto problémy nebývajú vždy zjavné a často sa prejavia až po rokoch (u každého koňa individuálne), no vždy tam sú a prinajmenšom znižujú dĺžku aktívneho života koní. A ako?

Podkovy bránia uplatňovaniu funkcií kopyta (viď tretí diel tohto seriálu) - tlmeniu nárazov, prirodzenému opotrebovaniu, vnímaniu povrchu a cíteniu fyziologických hraníc (bolesti), fungovaniu kopytného mechanizmu, správnemu prekrveniu a teda ideálnemu rastu rohoviny... Experimentálne bolo dokázané, že s podkovami sú nárazy pri pohybe po tvrdom povrchu prenášané až 7-násobne silnejšie - predstavte si tú záťaž pre kĺby a šľachy. Aj preto sa u kutých koní objavuje artróza a poškodenia šliach oveľa skôr než u bosých (no samozrejme veľmi záleží aj na spôsobe chovu a tréningu).


Okuté kopytá nedokážu tlmiť nárazy, takže tieto sa prenášajú v zosilnenej forme do šliach a kĺbov a tým ich poškodzujú.

Prirodzené opotrebúvanie dorastajúcej rohoviny odpadá a keďže kopyto sa smerom k zemi kužeľovito rozširuje a podkova zostáva stále rovnako veľká, ako rohovina odrastá, rohovina aj škára je v dolnej časti stále viac a viac zhmožďovaná, kopyto sa postupne zužuje. Klenba chodidla je umelo vytláčaná nahor a tým sa zvyšuje tlak na vnútorné štruktúry - strelkovú kosť, tiažový vačok, úpony šliach hlbokých ohýbačov prsta... Takže namiesto toho, aby boli pri každom dostúpení kopyta na podklad ťahané smerom dolu a priestor medzi nimi sa zväčšoval, deje sa pravý opak - sú vytláčané nahor a k sebe. Ak sa to navyše skombinuje s nevhodnou úpravou (hlavne privysoké pätky), môže to viesť k vzniku rôznych degeneratívnych ochorení - teda k nenávratným poškodeniam vnútorných štruktúr.

Vnímanie povrchu a bolesti je u podkutých kopýt veľmi obmedzené, čo je paradoxne považované za výhodu podkov. Pretože kôň sa môže zrazu "bez problémov" pohybovať po akomkoľvek povrchu - lebo ho jednoducho necíti. No bolesť a nepohodlie je predsa spôsob, akým telo dáva najavo, že ak sa bude v danej aktivite pokračovať, môže čoskoro dôjsť k závažným poškodeniam, niekedy až nenávratným! Ako potom zistíme, či záťaž neprekračuje fyziologické hranice konského organizmu? Pravda, nijako... Podkuté kopyto sa totiž nedostáva do priameho kontaktu so zemou a keďže býva okraj chodidlovej škáry zhmožďovaný, nervy v tejto oblasti (po obvode spodného okraja kopytnej kosti) nemajú dostatočné prekrvenie a postupne odumierajú. Kôň tak prichádza o cenné informácie o type povrchu, jeho vlastnostiach, o nerovnostiach a tiež o začínajúcich poškodeniach v kopyte. Preto býva časté, že sa okuté kone pokĺzavajú, zakopávajú a potkýnajú sa v teréne (plus zranenia s tým spojené).

Kopytný mechanizmus v okutých kopytách nemôže pracovať, teda rohovému puzdru je zabránené pri každom dostúpení sa mierne roztiahnuť a následne sa zasa stiahnuť - a problém zvyšuje aj boxový spôsob chovu, pri ktorom majú kone extrémny nedostatok pohybu. Tým sa naruší hlavne prekrvenie kopytnej škáry, čo negatívne ovplyvňuje rast novej rohoviny. Tieto metabolické problémy môžu časom vyústiť až v schvátenie, niekedy nie akútne, ale skryté a chronické, ktoré koňa nevidené ničí celé roky, kým sa prejaví navonok. Ako bolo spomínané o dva odstavce vyššie, okuté kopyto sa nemôže pri raste rozširovať, tým sa vytláča jeho klenba nahor a tlačí na vnútorné štruktúry. Avšak hlavne to utlačuje chodidlovú škáru, a to postupom času až natoľko, že sa nedokrvuje, začína odumierať... Potom sa krv hromadí v digitálnych artériách a spôsobuje podotrochleárne bolesti.


Okuté kopytá sa stále viac a viac zužujú, kopytný mechanizmus nemôže fungovať, pätky sú stláčané k sebe a podkova nedovoľuje nijaké rozpínanie.

Dôležité je spomenúť aj to, že podkovy narúšajú termoreguláciu kopýt. Tento problém prinášajú podkováky, ktoré (zo železa, teda tepelne vodivé) privádzajú chlad od zeme cez bielu čiaru (je v nej množstvo hydratovanej mäkkej spojivovej rohoviny - voda tiež vedie chlad) do tesnej blízkosti silne prekrvenej kopytnej škáry. A predstavte si, že okutý kôň zrazu vylezie z vyhriateho boxu na sneh - asi akoby ste si dali horúci čaj a hneď nato zahryzli do kocky ľadu! No kone z boxov sa nesťažujú, sú predsa rady, keď aspoň na chvíľu môžu ísť von... :-( Jednoduchým dôkazom narušenia prekrvenia a termoregulácie kopýt podkovami poskytuje termografická kamera - na jej snímkach sú okuté kopytá vždy studenšie než zdravé neokuté. Takže nie každé kopyto, čo trochu (!) hreje, je hneď zapálené (najdôležitejší je rozdiel teplôt medzi párom kopýt). ;-)

Ďalej podkovy umožňujú vo zvýšenej miere vznik infekcií v kopyte. A to jednak tým, že pod podkovou sa niekedy chodidlo zle čistí, a tak sa tam ukladajú baktérie, ktoré potom zahajujú hnilobné procesy... A tiež vďaka podkovákom, ktoré bývajú často vstupnou cestou infekcie do vnútorných štruktúr kopyta (vznik abscesov a pod.).


Kopyto po zložení podkovy - priestor pod podkovou a otvory po podkovákoch sú rajom pre baktérie.

No a podkovy vo všeobecnosti zvyšujú riziko zranenia koní i ľudí. Jednak kôň sám sebe môže spôsobiť zášľapy (zadnou našľapne na prednú sponku / korunku alebo pravou na ľavú a naopak) alebo pri hrách ublížiť iným koňom. Takisto pre ľudí je tu isté riziko (stúpenie na nohu, kopnutie) - i keď pri vychovanom koni by nemalo byť veľké. No a samozrejme je tu celá plejáda vyššie spomínaných zranení spôsobených obmedzením pôvodných funkcií kopýt - podvrtnutia, pokĺznutia, potknutia a podobne. Zaujímavé je aj to, že neokutý kôň so zdravými kopytami vždy dostúpi najprv na pätky a až potom na prednú časť kopyta, zatiaľ čo u okutých koní to býva naopak (a naviac sa často objavuje silný točivý moment v oblasti sponky či korunky - časom to spôsobuje poškodenia kĺbov). A ako záverečný argument by som dodala, že podkuté kopytá tiež narúšajú krajinu oveľa viac než kopytá bosé (v blatistých mesiacoch ju priam "preorávajú"). ;-)


Kedy je podkutie "nevyhnutné"?

Som v pokušení na rovinu povedať "nikdy", ale tak jednoduché to samozrejme nie je. Preberme si teda postupne jednotlivé dôvody podkúvania koní, kriticky z oboch strán.

Športová aktivita - kone do športu musia byť okuté, bez ohľadu na disciplínu, tak hovorí tradícia. Ale je to naozaj tak? Nedokáže kôň súťažiť aj bosý? Myslím, že v prípade disciplín jazdených výhradne na mäkkom pieskovom povrchu (drezúra, voltiž, väčšina westernu) je to bez diskusie - nevidím dôvod, načo by takýmto koňom podkovy boli. Nie sú tu žiadne extrémne nárazy, rohovina nie je nadmerne obrusovaná, väčšinou tu nehrozí pošmyknutie, povrch je rovný... Čo sa týka rýchlych a potenciálne nebezpečnejších disciplín, ako je parkúr, všestrannosť, dostihy, endurance a vozatajstvo, tu hovorí "pre" podkúvanie najmä rôznorodý povrch a jeho meniace sa vlastnosti, väčšie riziko pokĺznutia, silné nárazy pri doskokoch, cvale a trysku, nadmerné obrusovanie rohoviny... Avšak na druhej strane, ako sú tieto kone chované? Väčšinou v boxoch (s výnimkou vytrvalostných), teda nemajú šancu zvyknúť si na daný povrch voľným pohybom po ňom - a preto im potom samozrejme robí problémy. Takisto im dorastá menšie množstvo rohoviny, ktorá je navyše nekvalitná, lebo jednoducho nemajú dostatočne stimulované (pohybom prekrvené) kopytné škáry. Avšak dnes už po celom svete vidno čoraz viac "bosých športovcov", ktorí vo všetkých disciplínach dokazujú, že aj tak sa to dá - stačí koni dať možnosť vopred si na povrch zvyknúť a jeho záťaž zvyšovať len pomaly, postupne a primerane (samozrejme je toho viac, toto je však základ úspechu). Kopytá vo fyziologickom stave majú totiž perfektné protišmykové a tlmiace vlastnosti (a navyše vieme, že podkovy nárazy zosilňujú, nie naopak). V prípade vrcholných výkonov - akými sú napr. vytrvalostné dostihy na 160 km - sa môže kôň dostať až na(d) hranice fyziologických možností svojich kopýt a až vtedy je na mieste ich chrániť. Prečo však podkovami? ;-)


Aj kôň-športovec môže byť bosý - chce to len správny management chovu, kŕmenia, výcviku a úprav. ;-) Na fotografii austrálska jazdkyňa a trénerka Alex Nicol s koňom Top of the Decade.

Práca - kôň v lese / v meste musí byť okutý! Ďalšia zažitá tradícia, avšak je opodstatnená? Je pravdou, že dnes už kone pracujú minimálne, sú skôr našimi miláčikmi na voľný čas. No predsa len niektorým ľuďom ešte zarábajú na živobytie - no práve preto by sa mali snažiť ich zdravie udržať čo najdlhšie! Ale podkovy životnosť koňa skracujú... Takže? Zjavne lepším riešením sa javí investovať do správneho chovu a kŕmenia koňa a častých (a vhodných!) úprav, čo koni uchová zdravie po celé dlhé roky a navyše mu to umožní aj bezchybne fungovať v práci. V tomto ohľade si spomínam na svoje veľmi príjemné prekvapenie, keď v diskusii na FB na túto tému napísala jedna pani, že ich koník je jeden z tých mála, ktorí ešte ťažia ekologicky drevo a PRÁVE PRETO, že im zarába na živobytie, ho chovajú naboso a dávajú mu všetko, čo mu právom patrí - aby im vydržal čo najdlhšie zdravý! A to pracuje 8 hodín denne - takže sa to zjavne dá. :) A čo sa týka práce v meste, krásny príklad ukazujú niektoré americké zložky jazdnej polície - kone majú bosé a len v prípade veľkého vyťaženia používajú občas konské botičky. ;-)

Ortopedické problémy - schvátenie, podotrochlóza, artróza, chyby postoja a nepravidelné tvary kopýt, dokonca i hniloba strelky... To všetko sa dnes bežne rieši podkovami. Úspech býva často rýchly, no prchavý, pretože podkovy nikdy neriešia PRÍČINY problémov, iba potláčajú ich DÔSLEDKY - najčastejšie býva s vyliečením zamieňaná prostá strata citlivosti kopyta voči bolesti. A podkovy pritom ešte viac kopyto poškodia... Ale na druhej strane Vám napr. v prípade problémov so šľachami každý lepší veterinár povie, že aj keď po liekoch na utlmenie bolesti kôň čoskoro prestane krívať, neznamená to, že šľacha je už vyliečená! Zaujímavé však je, že v prípade kopýt to "neplatí"... No jasné, veď pribiť podkovu je tak jednoduché - ale zmeniť celý spôsob chovu a kŕmenia a robiť úpravy po milimetroch niekedy aj 3x týždenne 3 roky, to sa nikomu nechce... Teda pardon, nie nikomu, ale málokomu - no našťastie dostáva čoraz viac koní, (niektorými konzervatívnymi) veterinármi a kováčmi často odsúdených na utratenie ako "nevyliečiteľných", novú šancu. Novú šancu na to, aby ich kopytá opäť raz mohli fungovať tak, ako to pre ne naplánovala príroda... Pritom sa prechodne na liečbu a rehabilitáciu používajú plastové podpory kopýt alebo botičky.


Ak sa na predošlé problémy (získané počas žrebnosti, pôrodu, nedostatkom pohybu v ranom veku, nevhodným zaťažovaním a zlými úpravami kopýt) naakumulujú ešte aj problémy spôsobené dlhodobým podkúvaním, cesta späť je veľmi ťažká... No predsa možná.

Takže, ako vidíte, rôzne situácie, dajú sa riešiť dvojako - rýchlo, ale škodlivo, alebo pomaly, ale zdravo. Je len na každom majiteľovi koňa, ako sa rozhodne, no vždy by mal myslieť na to, že dôsledky ponesie nielen on, ale hlavne iný živý tvor - jeho kôň. Veľmi častá je situácia, keď kôň z nejakých príčin "musí" nosiť podkovy, aj keď to jeho majiteľ vlastne nechce, väčšinou preto, že jednoducho nemá prostriedky na to, aby mu mohol poskytnúť ideálne podmienky, v ktorých by mohol byť bosý. Aj ja sama mnoho takých koní poznám a veľmi ma mrzí, keď to vidím - a potom ma často napadá priam neriešiteľná otázka: "Je to vôbec ešte etické, chovať koňa iba pre vlastné potešenie v nevyhovujúcich podmienkach, ktoré mu škodia? Nebolo by potom lepšie radšej koňa nemať, ak z finančných dôvodov nemôžem splniť všetky jeho prirodzené potreby?" Priam Gordický uzol, hm? Premýšľajte nad tým...

Napokon by som ešte rada znova zdôraznila, že v prípade nie celkom doliečených kopýt alebo skutočne vysokej záťaže, ktorá presahuje fyziologické hranice konských kopýt, možno použiť na ich ochranu oveľa menej invazívne prostriedky - konské "botičky", ktoré zabránia nadmernému obrusovaniu rohoviny a príliš prudkým nárazom. Ich hlavnou výhodou je, že nenarúšajú celistvosť rohového puzdra, neobmedzujú jeho prekrvenie a do istej miery umožňujú aj fungovanie kopytného mechanizmu. No a samozrejme ich najväčším plusom je, že okamžite po použití ich môžeme zložiť a koňa nechať, aby si vo voľnosti kopytá pomaly otužoval (predpokladom sú vhodné povrchy a logistika výbehu). Samozrejme, nevýhodou sú dosť vysoké náklady, ale životnosť je vcelku dlhá... Takže keď si vezmete, že jeden pár Vás vyjde asi na 100-150 € (rátajme, že potrebujete chrániť iba predné kopytá) a vydrží Vám 1-2 roky, v porovnaní s podkúvaním každých 6 týždňov (vyše 200 €, možno o niečo menej, ak máte známeho kováča a opakovane používate aj opotrebované podkovy), je to predsa len výhodnejšie - a hlavne pre Vášho koňa zdravšie. ;-)

Záver

Nuž, myslím, že z článku je jasné, na ktorej strane "barikády" stojím, no pre tých, ktorí náhodou nepostrehli predposledný odstavec v časti Kedy je podkutie "nevyhnutné", ešte raz zopakujem - je mi jasné, že kone, ktorých majitelia nemajú financie na welfare chov, v istých prípadoch menej trpia s podkovami než bez nich. No zároveň jedným dychom dodávam, že v tomto prípade je na mieste otázka, či je takéto chovanie koňa ešte eticky ospravedlniteľné? Neviem, ako si na túto otázku odpovedáte Vy, no ja som pevne rozhodnutá, že si vlastného koňa kúpim až vtedy, keď mu budem môcť dať všetko to, čo mu právom patrí - teda maximálne naplnenie všetkých jeho prirodzených potrieb. A ako by to malo teda vyzerať, keď sme sa doteraz bavili len o tom, ako to vyzerať nemá? To sa dozviete v šiestom a zároveň poslednom dieli tohto seriálu. :)


Zdroje:
Moje vlastné myšlienky, vedomosti a skúsenosti.
Dr. Med. Vet. Hiltrud Strasser: Celostní ošetřování kopyt koní, Český Těšín, Nakladatelství Růže, 2009
Kieran O'Brien: Zdraví koně, Praha, Metafora, 2009
D. Dvořáková: Kôň a človek v stredoveku, Budmerice, Vydavateľstvo Rak, 2007
www.kone-naboso.cz + ich diskusná skupina na FB
Fotografia bosého skokana z www.aebm.org.
Vlastné fotografie.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.