Bez kopýt niet koňa VII. – Príroda tu bola predsa len prvá...

21. srpna 2011 v 15:45 | Viktória Kóňová |  Bez kopýt niet koňa
Tak a je tu záverečný diel seriálu o kopytách koní pre laikov, v ktorom sa konečne dozviete, ako by teda mala vyzerať nielen správna úprava kopýt, ale tiež starostlivosť v celostnom merítku.





Toto je už 6. diel, takže ak ste predošlých päť ešte nečítali, určite tak urobte pred tým, než sa pustíte do tohto - nájdete ich tu. V nich sme zistili, ako kopytá vznikli, akú majú stavbu a fungovanie, ako na ne vplývajú nesprávne podmienky chovu, kŕmenia a podkúvanie, aké sú najčastejšie choroby a zranenia kopýt... No a dnes si konečne povieme, ako by mala vyzerať správna starostlivosť o kopytá - a ani zďaleka nepôjde len o samotné strúhanie. ;-)



Nie prirodzený, ale "čo najprirodzenejší" spôsob chovu

Ten by sme sa mali snažiť koni poskytnúť - pretože celkom prirodzený model zrejme nie je v našich stredoeurópskych silách (alebo máte k dispozícii stovky, ba tisíce hektárov stepi? asi nie...). :) Navyše, čo je prirodzené na tom, že kone nútime zotrvávať stále na tom istom mieste a ešte ich aj nútime pracovať tak, ako by to ony samy v prírode nikdy nerobili, však? Takže samozrejme nemôžeme predpokladať, že len tak vypustiť kone na lúku stačí, ak ich chceme aj nejako atleticky využívať. O nesprávnych spôsoboch chovu som písala v tomto článku, tu sa už o tom nebudem zmieňovať.

Základom správneho, zdravého chovu koní je nonstop možnosť pohybu po rôznorodom teréne s bezpodmienečnou možnosťou úkrytu a neustálym prístupom k objemovej potrave. To je model, ktorý sa snáď najväčšmi približuje pôvodnému životu koní - pretože divoký kôň je neustále "on the move" a takmer bez prestania sa po troškách kŕmi (aj 16 hodín denne). Prístrešok je možno z tohto "divokého" pohľadu tak trochu luxus, no keď chceme so svojím koňom pracovať, nemôžeme ho zároveň nútiť, aby svoje energetické rezervy venoval náročnému vzdorovaniu vetru, dažďu, snehu a slnečnej páľave. Na druhej strane si však kôň vždy môže sám vybrať, či sa ukryje alebo nie - a verte, on si nevyberie zle. ;-) Treba len dať pozor, aby všetky kone mali vždy možnosť skryť sa (viac oddelených vchodov a častí prístrešku, prípadne viac prístreškov).


Prístrešok je nevyhnutnou podmienkou welfare chovu.

Povrchy vo výbehu musia zodpovedať povrchom, na akých kôň prevažne pracuje, aby si kopytá mohli naň postupne zvykať a otužovať sa. Najideálnejšie je spevniť zatrávňovacou dlažbou alebo veľmi hrubým štrkom tie najfrekventovanejšie miesta - okolo bránok, napájadla, prístrešku, krmelcov na seno... Niekde sa zas môže nasypať piesok (na váľanie...) a podobne. Perfektné je, ak sa výbeh nachádza v mieste s prirodzenými nerovnosťami (kopčeky), ktoré potom pomáhajú posilňovať konské chrbty a zadky. :) Navyše treba samozrejme kone motivovať k pohybu, a to vhodnou logistikou výbehu, teda jeho usporiadaním. S pomocou pár stĺpikov a elektrického ohradníka sa dá aj na malom priestranstve vymyslieť zaujímavý "labyrint", ktorým budú musieť kone prechádzať, aby sa dostali k vode, senu, prístrešku, pieskovisku, vetvičkám na ohrýzanie, kefe na ohrade (na škrabkanie)... Fantázii sa medze nekladú. Hlavné je nedať koňom všetko "na jednu kopu", ale rozmiestniť rôzne po výbehu. A pri troche šikovnosti to ani nemusí byť v skutočnosti ďaleko od seba (pre Vás), iba ďaleko pre kone (musia obísť kus ohrady, aby sa tam dostali). ;-) Šikovné je aj oddeliť výbeh od pastviny, prípadne aj pastvinu rozdeliť na niekoľko úsekov - tak je možné lepšie kontrolovať spásanie (kvôli riziku schvátenia) a aj udržať vyššiu kvalitu porastu. V dobre zostavenom výbehu kone denne nachodia 5-10 km, čo je síce stále málo, ale rozhodne lepšie než nič!


Toto je ukážka úplne primitívneho "labyrintu" - keby sa uzavrel otvor vpredu, kone by boli ešte viac nútené chodiť, aby sa dostali do zadnej časti výbehu, kde je prístrešok. A netreba na to vôbec veľa! ;-)

Kone by mali byť nútené každý deň si namáčať kopytá vo vode - ideálne je, ak výbehom preteká potok. Potom sa už len pomocou ohradníka vytvorí zúžené miesto, kade musia kone tok vždy prebrodiť, aby sa dostali ďalej (napr. k prístrešku). Tento kúsok potoka aj brehov je najlepšie vysypať hrubými okruhliakmi, aby sa dno a okolie nerozbahňovalo. Ak potok nemáte, dá sa vytvoriť aj umelé "brouzdaliště" (napr. okolo napájadla), to je však už nákladnejšie - tak na výstavbu ako aj na údržbu.


Ak Vám cez výbeh nič netečie a na brouzdaliště nemáte financie, vezmite v suchých mesiacoch Vášho koňa čo najčastejšie niekam k vode a namočte mu kopýtka, aby sa mu nelámali... Navyše je to pre koňa skvelá zábava! ;-)

Objemové krmivo musí byť stále k dispozícii, najlepšie formou pastvy alebo kvalitného sena umiestňovaného v zásobníkoch, ktoré umožňujú žranie len v blízkosti zeme. No pozor, hodiť proste koňom do rozbahneného výbehu balík a už sa o nič nestarať, to rozhodne nie je welfare chov! Kŕmiť treba zásadne na spevnenom podklade a ideálne rozdeliť seno na niekoľko rôznych miest vo výbehu, aby sa kone zbytočne netlačili a nenapádali a aby boli aj motivované chodiť z miesta na miesto. Jadrové krmivo by mal dostávať každý kôň zvlášť, a to v jemu presne stanovenom zložení a množstve. V tomto ohľade neuznávam názor, že koňa treba nechať, aby si aj svoju dávku jadra sám vybojoval v stáde - pretože nízko postavené jedince jednoducho nemajú šancu, dostane sa im primálo alebo sú napokon také vystresované, že prijatú potravu už ani nedokážu správne zužitkovať! Ak nechceme s koňom pracovať, v poriadku, nemusí jadro dostávať takmer vôbec, ale ak je pracovne vyťažený (alebo ide o žrebnú kobylu či žriebä, prípadne je tuhá zima), jeho dodatočná výživa je veľmi dôležitá a je nevyhnutné, aby si mohol svoju dávku vždy zožrať v kľude a hlavne celú.


Ideálne je, ak má kôň možnosť prijímať objemovú potravu neustále, tak ako v prírode.

Výbeh, pastvinu i prístrešky treba kydať 2x denne, ak chceme, aby mali kone zdravé kopytá - takže nie, takýto chov nie je menej náročný než boxový (no je zdravší). V prírode kone nikdy nestoja vo svojom hnoji, sú stále na pochode, nikdy sa nezdržiavajú na tom istom mieste príliš dlho. Takže ani nepoznajú také problémy, ako sú abscesy, hniloby, podlomy... Najmä v daždivej časti roka toto určite nie je príjemná povinnosť, ale dá sa zvládnuť, najmä ak sú najfrekventovanejšie miesta spevnené (hlavné je udržiavať čistotu v priestore určenom na kŕmenie a v prístrešku).


Výbeh treba čistiť tak často ako box - 1-2x denne, hlavne na tých najfrekventovanejších miestach.

Ak koni poskytneme podmienky, ktoré sa čo najviac približujú jeho pôvodným, sme na najlepšej ceste k tomu, aby sme mu po dlhé roky uchovali zdravé telo i ducha. Kôň sa totiž v takomto chove skoro po celý deň pomaly pohybuje po rôznych povrchoch, čím si otužuje a posilňuje kopytá, kĺby, šľachy a svaly... Takmer neustále prijíma v malých množstvách objemovú potravu zo zeme, čím si udržiava stabilné hladiny látok v krvi (homeostázu), ideálne pH v žalúdku, aktivitu črevných baktérií, rovnomerne si obrusuje zuby, prečisťuje si dýchacie cesty... Jeho denný režim sa prestane orientovať na umelo naučené časy kŕmenia a odvádzania do stajne, ale navráti sa do pôvodného "chaotického" stavu - kôň sa tak ako v prírode bude kŕmiť, pohybovať, hrať a odpočívať práve vtedy, keď sa mu to hodí a chce (čo vyvracia mýtus, že kone majú rady rutinu - stavte sa, že aj Vy by ste sa čoskoro tešili na druhú hodinu rannú, ak by ste iba vtedy dostávali najesť - ale mali by ste to radi? to sotva...). A hlavne si v takomto chove kôň upevňuje sociálne správanie v rámci stáda, naučí sa dôvere a rešpektu (spoľahnúť sa na iných), vzťahy medzi koňmi sa posilnia a prehĺbia (čo pri chove v boxoch nie je do takej miery možné)... Kôň má celkovo vyrovnanejšiu psychiku, je odolný tak po psychickej ako aj po fyzickej stránke, naučí sa neplytvať zbytočne energiou... Takže toľko k správnemu spôsobu chovu koní - a čo ešte je pre zdravé kopytá nevyhnutné?



Správna starostlivosť o kopytá

Čistenie kopýt netreba preháňať, ale ani zanedbávať - 1-2x denne pri vonkajšom odchove stačí, ak sú však kopytá v kontakte s hnojom, treba ich čistiť častejšie. Škrabák by nemal byť príliš ostrý, aby chodidlo a bielu čiaru nepoškodil, no zároveň by sme sa ním mali dokázať dostať "všade". Dôležité je vždy dôkladne vyčistiť oblasť bočných strelkových rýh a rázvoriek a strednú strelkovú brázdu. Plus nikdy nenechať v chodidle či bielej čiare zabodnutý nijaký kamienok - aj malý totiž môže spôsobiť otlak či absces! Dôležité je čistiť kopytá často aj v zime, najmä ak sú úzke - natlačený sneh kopytá stláča a môže spôsobiť obmedzenie prekrvenia škáry s nepríjemnými následkami! Ak sa čistenie kopýt zanedbáva (spolu s nedostatočným kydaním), čoskoro v kopytách vznikne hniloba, ktorá môže časom napadnúť aj hlbšie štruktúry, spôsobiť zápal a krívanie - v najhorších prípadoch až rakovinu strelky! Takže pozor na to - aj keď to možno nie je zrovna Vaša obľúbená činnosť, nezanedbávajte ju. ;-)


S čistením kopýt to netreba preháňať, ale ani ho nesmieme zanedbávať. :)

Ako som písala už v jednom z predošlých dielov, natierať kopytá netreba, ak majú dennodenný kontakt s vodou. Ak túto možnosť však nemajú, môžeme vlhkosť aspoň načas v kopytách uchovať tým, že ich na 10-15 minút namočíme (do vedier, koryta, potoka, rieky...), potom ich zľahka otrieme handrou a natrieme zospodu aj zvonku vrstvou prírodného živočíšneho tuku (má najfyziologickejšie zloženie), prípadne kvalitným rastlinným olejom. Túto procedúru však treba v suchom počasí opakovať aspoň každé 2-3 dni, aby mala efekt. Natierať suché kopytá je celkom kontraproduktívne.


Správna úprava kopýt

Keďže v našich podmienkach sa nám asi nikdy nepodarí nasimulovať prirodzené prostredie koní tak verne, aby si dokázali samy obrúsiť presne toľko rohoviny, koľko im narastie, pravidelné úpravy kopýt sú nevyhnutnou súčasťou dobrej starostlivosti. V ideálnom prípade by však mali byť také nepatrné, že ich kôň vôbec nezaznamená (ako keď si my opilníkujeme nechty). Čo sa týka intervalu medzi úpravami, ťažko stanovovať nejakú normu - to by bolo veľmi pohodlné. Pre každého koňa je to individuálne, závisí to od jeho postoja, výživy, množstva pohybu, zdravotného stavu - pre niektorého to môžu byť dva týždne, pre iného šesť týždňov, pre ďalšieho 5 dní...


Ak sú pri problematickom kopyte (ako pri tomto úzkom a dlhom) úpravy málo časté, pozitívna zmena je nedosiahnuteľná... A preto sa často (zbytočne) siaha po podkovách (poznámka - tento koník chodil okutý celé roky, no túto jeseň bol vyzutý a už ho znovu neokuli; zato začal byť strúhaný každé štyri týždne, až sa mu po cca 5 mesiacoch celkom obnovili pôvodné, zdravé uhly kopýt, strelky aj pätky sa rozšírili a prestali sa podsúvať - všetko sa dá, len treba chcieť)...

A o čo vlastne pri strúhaní kopýt ide? Úpravami sa snažíme uchovať / znovunavrátiť fyziologický tvar rohovému puzdru, aby mohlo optimálne fungovať. Ak je kopyto zdravé a pravidelné (viď druhý diel tohto seriálu), tieto úpravy sú skutočne drobné - stačí len ostrúhať uvoľnenú rohovinu chodidla a strelky, skrátiť rázvorky, ako šikmú rovinu upraviť klenbu chodidla, zarovnať stenu na úroveň vyvýšeného okraja chodidla (vznikne pevný, celistvý nosný okraj široký cca 2 cm) a zaobliť okraj steny, aby sa neštiepil a kopyto sa mohlo ľahko preklápať. Samozrejme vždy treba prekontrolovať, či sú zachované správne uhly a symetria kopyta (a páru kopýt), prípadne previesť také úpravy, ktoré ich obnovia - samozrejme pri veľkej patológii to nie je otázka jedného, ale stoviek strúhaní.


Ak má kôň dobré podmienky, kopyto sa do optimálneho tvaru vytvaruje viac-menej samo. Tu vidíme krásnu klenbu a silný nosný okraj bosého kopyta - neumelo vytvorené prírodou. :)

Pri nepravidelnom postoji či nesymetrických kopytách treba postupovať individuálne, strúhať po troškách a často, plus sa nesmie zanedbať pohybová terapia. Tak sa kopytá pomaly, postupne navracajú do pôvodného fyziologického stavu a šľachy a kĺby sú primeraným pohybom neustále stimulované k zmene. Takto možno aj ťažké zmeny za rok-dva (niekedy tri) zvrátiť a kôň môže ešte dlhé roky fungovať, a to naboso. Samozrejme, že to nie je jednoduché, ani rýchle, no má to dlhodobé výsledky! Zatiaľ čo s "ortopedickým" podkutím sa problém nevyrieši, iba sa zakryje a časom sa prehlbuje a zhoršuje, plus sa kopyto ešte viac poškodí vplyvom podkov (viď predošlý diel). Nezabúdajte, kôň je evolučne perfektne adaptabilný a vždy sa rodí s pravidelnými kopytami - takže ak sa napríklad vinou nesprávneho postoja (spôsobeného najčastejšie nedostatkom pohybu v ranom veku žriebäťa) kopytá zdeformujú, dajú sa vždy navrátiť do pôvodného stavu - chce to len trpezlivosť a správny postup nápravy. ;-)



Úprava nosného okraja na spôsob "mustang rollu" na domácom kopyte - perfektná ochrana proti štiepeniu kopýt.


Nesprávna úprava kopýt

Napokon by som tu ešte chcela zhrnúť, ako by strúhanie nikdy vyzerať nemalo:

* Nikdy nesmie tiecť krv, ani naschvál, ani nechtiac - kováč musí mať vždy jasnú predstavu, kam až môže zájsť. Jedinou výnimkou sú prasknuté abscesy, no ani pri ich vyberaní sa nesmie zasahovať zbytočne hlboko do živého (poznámka - minule som sledovala túto procedúru a išlo o skutočne veľký a silno bolestivý absces, no pri jeho vyberaní nevytiekli viac než tri kvapôčky krvi).

* Nikdy sa nesmú strúhaním narušiť prirodzené uhly rohového puzdra, ani jeho symetria, či symetria kopýt navzájom - je povinnosťou kováča tieto miery vždy pred a po strúhaní prekontrolovať a upraviť do podľa možností najideálnejšieho stavu.

* Nikdy sa strúhaním nesmú narušiť pôvodné funkcie kopyta, t.z. nesmie sa obmedziť kopytný mechanizmus, prekrvenie škár, lamelové spojenie so stenou kopyta atď. - ak sa toto pod zámienkou "liečebného trimu" robí, môže to kopyto nenávratne poškodiť!


Tzv. "stratégia bielej čiary", pri ktorej sa odstráni celý nosný okraj a kôň chodí výlučne po chodidle - rozhodne poškodzujúca a nevhodná!


Prechod z okutých kopýt na bosé

Mnohí majitelia koní sa nadšene rozhodnú, že už ďalej svojho koňa nebudú trápiť podkovami, tak ich strhnú a... A nič! Nič viac neurobia, nezmenia životný štýl koňa, nezmenia kŕmenie, nezmenia spôsob úprav... A potom sa divia, že sa objavujú problémy - a namiesto toho, aby sa zamysleli nad tým, či by koni nemohli poskytnúť lepšie podmienky, rovno vyhlásia, že "bez tých podkov to proste nejde", nakujú znovu a od tej doby sa na bosonožstvo dívajú ako na nejakú zvrátenosť, ba priam týranie koní. Samozrejme, že takto to nejde, to je bez debaty. Zloženie podkov je len jeden malý dielik celej skladačky, ako bola vyššie popísaná. A ak sa nedoskladá aj zvyšok, väčšinou to nefunguje - a niet sa čo diviť.

Po zložení podkov treba venovať veľkú pozornosť otvorom po podkovákoch, ktoré sú často zdrojom infekcie, a teda abscesov. Treba ich preplachovať dezinfekciou a kopytá udržiavať podľa možnosti v čistote (najhoršie je, ak kôň stojí vo vlastnom hnoji). Dovtedy málo stimulovaná rohovina, teda slabá, začne odrastať a od korunkového valu sa začne tvoriť nová, silnejšia stena. No kým dorastie až k zemi, potrvá to 6-8 mesiacov, ktoré treba prečkať. Do tej doby je pravdepodobné, že stará slabá stena sa bude silnejšie vylamovať a kôň nebude ochotný rýchlo sa pohybovať po tvrdom podklade - to je však vlastne dobré znamenie, pretože to znamená, že sa mu opäť vrátil cit do nervov v kopyte! Ak chceme aj v tomto prechodnom období koňa naďalej plne zaťažovať, môžeme prechodne používať botičky, ale kopytá by sme mali zároveň nechať čo najviac otužovať pohybom vo výbehu (s rôznorodými povrchmi). Ak budeme robiť pravidelne úpravy, otlakov sa nemusíme báť. A po cca 8 mesiacoch bude mať už kôň opäť plne funkčné, zdravé rohové puzdro. Samozrejme sa bavíme o prípade, kde nie je prítomný nepravidelný postoj a nesymetrické kopytá - tieto symptómy návrat do fyziologického stavu zákonite predlžujú.

Takže po prechode naboso nečakajte okamžité zázraky - no ak si počkáte, bude to rozhodne stáť za to! ;-) Sú síce kone, ktoré po strhnutí podkov ani okom nemihnú, no sú aj také, ktoré to prežívajú dramaticky - závisí to od rozsahu predošlých poškodení spôsobených podkúvaním.


Záver

Nuž, na tomto mieste náš kopytný seriál končí. Snažila som sa Vám v ňom priblížiť kopytá tak, aby ste aj z laického hľadiska pochopili, nakoľko je ich zdravie pre dlhodobé optimálne fungovanie konského organizmu dôležité, ako sa dá poškodiť a ako sa dá naopak udržať a zlepšiť. Dúfam, že ste si z článkov odniesli nejaké tie nové informácie, pohľady na vec, možno inšpiráciu k vylepšeniu života Vášho štvornohého priateľa...? Snáď aspoň niečo z toho. :) Na samý záver chcem už len dodať, že ak by ste sa ohľadom kopýt radi dozvedeli niečo, čo v seriáli nebolo zmienené alebo ste niečomu celkom nerozumeli, pýtajte sa - a ja sa Vám pokúsim odpovedať najlepšie, ako viem alebo Vás aspoň odkážem na príslušných odborníkov. :-)



Zdroje:
Moje vlastné myšlienky, vedomosti a skúsenosti.
Dr. Med. Vet. Hiltrud Strasser: Celostní ošetřování kopyt koní, Český Těšín, Nakladatelství Růže, 2009
Kieran O'Brien: Zdraví koně, Praha, Metafora, 2009
www.kone-naboso.cz + ich diskusná skupina na FB
Vlastné fotografie.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.