Dekovanie koní

21. srpna 2011 v 15:59 | Viktória Kóňová |  Kritické zhodnotenia
Vítam Vás pri čítaní druhého dielu rubriky o diskutabilných témach z konského sveta. Dnes je to veľmi aktuálna téma dekovania koní.



Poznáte to hlavne z obrázkov športových stajní, no čoraz častejšie aj z tých obyčajných, rekreačných - kone stoja v boxoch či výbehoch zabalené od hlavy až po päty v hrubých termodekách, a to z rôznych dôvodov (či len "dôvodov"?). Skôr než si predstavíme skutočné dôvody a alternatívne riešenia, pozrime sa to, prečo sa bežne ľudia rozhodnú pre dekovanie koní, na čo sa pritom odvolávajú a čo si myslia, že im to zaručí.


Pre

Urputní zástancovia dekovania svoje počínanie zdôvodňujú väčšinou nasledovne - "športové kone sa na zimu musia strihať", aby sa pri tréningu zbytočne neprehrievali. A tak, neschopné potom odolávať zimným mrazom, musia dostať dodatočnú ochranu - termodeku. Niektorí majitelia zájdu dokonca ešte ďalej - začnú kone dekovať už na jeseň, aby im zimná srsť vôbec nenarástla.

Diek existuje nepreberné množstvo - okrem hrubých stajňových a termodiek sú aj tenké odpocovacie deky, nepremokavé pláštenky, dokonca aj celotelové "kombinézy", ktoré zakryjú koni aj hlavu, krk a brucho. Nesmieme zabudnúť ani na široký sortiment bedrových pracovných diek a "sieťoviek". Každý dekovaný kôň potrebuje minimálne 3-4 druhy diek, čo je logicky finančne veľmi náročná záležitosť (to však športových jazdcov málokedy trápi). A kto nemá na deky, nemá väčšinou ani na strihanie koňa, a tým je celý problém vyriešený. :)


Hrubá termodeka, avšak bez nepremokavej vrstvy - pre koňa do výbehu úplne nevhodná, spôsobí nedostatočné osrstenie, no proti vlhkosti neochráni.

Samozrejme, existuje aj iná kategória dekovaných koní, a to sú kone so zdravotnými problémami. Kone po chorobe, s chronickými problémami s chrbticou, kobyly s prechladnutými vaječníkmi, staré kone... Táto skupina naozaj deky potrebuje, ale len do výbehu - ideálne iba nepremokavú, avšak priedušnú pláštenku. Takto sa prirodzená termoregulácia naruší len minimálne a aj náchylný kôň bude proti nepriazni počasia dobre chránený. Takáto deka sa zíde aj koňom, ktoré nemajú vo výbehu prístrešok (avšak malo by to byť iba dočasné riešenie, prístrešok je totiž nevyhnutnosť!).

O nepremokavé deky sa treba aj patrične starať - prať ich málo, len v špeciálnom pracom prostriedku a aspoň raz ročne dôkladne naimpregnovať. Po niekoľkých rokoch však pravdepodobne deka aj tak do istej miery stratí svoju nepremokavosť.

Dôležité je tiež nenechávať na koni mokrú deku! Väčšina nepremokavých diek znesie vodný stĺpec 3000 mm za 24 hodín (teda odolá miernemu dáždiku, aj keď by trval dlhšie, ale nie prudkému lejaku alebo vytrvalému hustému dažďu či sneženiu). Samozrejme, existujú aj deky, čo znesú 6000 až 10000 mm, ale úmerne tomu stúpa aj ich cena (a tiež treba potom venovať zvýšenú pozornosť ich priedušnosti). Každopádne, keď deka premokne, koňa začne namiesto zohrievania ochladzovať a tiež sa pod ňou môže zapariť. Preto ju treba čo najskôr dať dolu a nahradiť suchou.


Tenká nepremokavá deka = "pršiplášť" bez akejkoľvek zatepľovacej vrstvy. Chráni proti vetru a dažďu, no nenarúša prirodzenú termoreguláciu. Pozor, dobrý pršiplášť nesmie mať horný šev na chrbte a akékoľvek iné švy musí mať podlepené plastom, aby deka cez ne nepremokla!

Jeden typ deky je však vhodný pre úplne každého koňa - a to je tenká flísová odpocovacia deka. Akonáhle teploty klesnú pod cca 10° C, mali by sme koni vždy po tréningu takúto deku prehodiť a dosucha ho pod ňou vykrokovať. Tým zabránime prechladnutiu koňa a pomôžeme mu rýchlejšie oschnúť. Táto deka má totiž tú výhodu, že vlhkosť rýchlo odvedie na svoj povrch a kôň pod ňou zostane suchý (keď ňou zakryjete rozhorúčeného koňa, za chvíľu sa na nej urobí "rosa"). Preto je vhodné koňa ňou zakryť, aj keď zmokne - použijeme tzv. "prikrytie", teda koni dáme na chrbát a zadok vrstvu slamy a zakryjeme odpocovačkou. Pozor - ihneď po uschnutí koňa ju treba zložiť a nechať vyschnúť, na koni ju nechávame čo najkratšie.


Podomácky urobená odpocovacia deka - lacné riešenie. ;-) Dôležité je, aby nekĺzala dozadu - tu to zabezpečuje nákrčný remeň navlečený do prešitého lemu deky.

Čo sa týka použitia bedrových diek, mám len jeden tip - ak Váš kôň nie je ostrihaný, vyberte si iba tenkú nepremokavú pláštenku, aby ste koňa zbytočne neprehrievali, ale zároveň dobre ochránili jeho bedrá, kríže, obličky a (u kobýl) vaječníky pred vetrom a vlhkosťou.

(Ilustračné foto bude dodané.)

Nepremokavá bedrová deka sa zíde, ak v zime nemáte k dispozícii halu - umožní vám aspoň ľahký tréning, aj keď práve prší alebo sneží (no zasa - nesmie mať horný šev!).

V letných mesiacoch sú veľmi užitočné sieťové deky, koni takúto "sieťku" môžeme prehodiť vždy, keď ho ideme pásť, namočiť mu kopytá do potoka či rieky alebo pri vodení po okúpaní. Ak je sieťovina dostatočne hustá, účinne koňa ochráni pred otravným hmyzom.


Sieťová deka s riedkymi malými dierkami - dobre chráni proti hmyzu a po okúpaní príjemne koňa ochladzuje.


Proti

Žiadny divoký kôň deku v živote nevidel. O stajni, jadrovom krmive, veterinárovi, či kováčovi ani nehovoriac. No nezachádzajme do extrémov - avšak ani do opačných! Keďže my sme zodpovední za blaho nášho koňa, mali by sme sa snažiť poskytnúť mu životné podmienky čo najbližšie jeho prirodzeným. To sa dá ideálne dosiahnuť welfare chovom v otvorenom ustajnení (podrobne sa touto témou zaoberám v seriáli Welfare chov koní). Pri takomto spôsobe chovu sa kone postupne stanú fyzický i psychicky zdravými a odolnými a žiadne deky nebudú potrebovať. No samozrejme kone, ktoré už chronicky oslabené sú a prídu do takého chovu, musíme primerane chrániť - a to tak, ako už bolo spomínané vyššie.

A tu prichádzajú námietky majiteľov ostrihaných koní (prípadne dekovaných už od jesene, ktoré sa vôbec neosrstia), koní, ktoré vo výbehu zväčša trávia prinajlepšom pár hodín denne, teda sú chované celkom neprirodzeným spôsobom (česť výnimkám!). Tu už ide o celú plejádu vzájomne previazaných príčin a následkov, na ktorých vrchole stojí to jediné - ľudské EGO. Áno, je to tak. Človek chce súťažiť, človek chce vyhrávať, človek to chce hneď a rýchlo... Človek chce trénovať po celý rok rovnako tvrdo, človek má na koňa čas len hodinu denne... Toto všetko spolu sú pravé dôvody strihania a následného dekovania koní. Keby sa ľudia uskromnili a snažili sa vcítiť do potrieb svojho koňa (a občas by proste stačilo logicky uvažovať), uvedomili by si, že už len prostou zmenou svojho prístupu by tento problém vyriešili. Ako by to teda mohlo byť?

V prírode sa celkom prirodzene striedajú energeticky veľmi náročné obdobia (jar - rast rastlín, rodenie mláďat, prípadne párenie), ktoré sú však zároveň bohaté aj na energetické zdroje (viac slnka - vyššia teplota - viac potravy) s obdobiami pokojnejšími, no zároveň chudobnejšími na zdroje. Životné cykly zvierat sa týmto obdobiam veľmi dobre prispôsobujú, a tým im umožňujú dokonale sa prispôsobiť (Strasser, 2009). Tieto adaptačné mechanizmy sa vyvíjali a zdokonaľovali desiatky miliónov rokov, a tak sa nemáme právo domnievať, že vo svojej "genialite" dokážeme prírodu nejako vylepšiť. Práve naopak - stále sa presviedčame, že príroda na všetko prišla skôr ako my.

Ale späť k téme - termoregulácia koní je dokonalá. Letná, zimná srsť, odvádzanie a sušenie potu... No s čím príroda nerátala, je nadmerná práca v zimnom, teda pasívnom, odpočinkovom období. Preto sa kôň-medveď pri zimnom tréningu rýchlejšie spotí a dlhšie schne. Ale musí to tak byť? Nie! Po prvé by sme počas zimy nemuseli trénovať až tak naplno, ako v lete. V chlade sú kĺby a šľachy oveľa náchylnejšie na poranenie. A tiež, keby sme mali na koňa viac času denne, mohli by sme si tréningovú jednotku rozvrhnúť napríklad nie na hodinu, ale na 1,5-2 hodiny. Keby sme prácu poprekladali každých pár minút krokovými prestávkami (ktoré ani nemusia byť vždy na zahodenej oťaži - môžeme ich venovať precvičovaniu laterálnych pohybov, hrám s bariérami, ohýbacím cvičeniam krku v zastavení a kroku a podobne...) a skrátili jednotlivé klusové a cvalové reprízy, kôň by sa nám až tak nespotil a schol by priebežne. A samozrejme, ak si urobíme na koňa viac času, po skončení tréningu nás nezabije, keď mu prehodíme tenkú odpocovaciu deku a 15-20 minút s ním budeme pešo krokovať. Potom ho ešte vyvechťujeme slamou a deku nezabudneme zložiť.

V teréne s huňatým koňom platí to isté - cválať iba kratšie úseky, len po rovine, akonáhle sa kôň trochu zadýcha, prejsť do kroku. Kopce chodiť pešo (lenivci, urobte niečo aj pre seba! ;-)) a posledné 3-4 km domov ísť iba krokom. Ak kôň však predsa nestihne uschnúť, doma ho treba zakryť odpocovacou dekou a vyvechťovať, po uschnutí deku nezabudnúť zložiť. Pre vytrvalostných jazdcov, ktorých kone v sezóne podávajú špičkové výkony, je to úplná samozrejmosť. Zima je pre ich kone obdobím oddychu a regenerácie - takže ich zaťažujú len veľmi mierne.

Avšak najhoršie, čo môžete urobiť, je dať už osrstenému koni termodeku, "najlepšie" do stajne... V takejto situácii sa kôň začne rýchlo prehrievať, dopotí sa a zaparí a keď mu potom deku zložíte, hneď prechladne.

A posledný a asi najdôležitejší dôvod, ktorý hovorí proti dekovaniu, je ten, že dekované kone (chované väčšinou v zateplenej stajni) zažívajú pri každom "oddekovaní" a vyvedení von prudký tepelný šok. Z "dobre" vytemperovanej stajne, kde sa teplota vzduchu počas dňa takmer nemení, kôň zrazu vyjde do úplne inej klímy a náhle sa jej musí prispôsobovať. Ak je vonku zima, koža a svalstvo sa odkrvia, telo sa snaží udržať teplotu vnútorných orgánov. Kôň teda logicky stuhne, svaly nemajú dosť živín, pohyb je celkovo veľmi tuhý a kôň sa aj ľahšie zraní. Už ani nehovoriac o celkovo slabej imunite a odolnosti koní z boxového odchovu. Otužilé kone, priebežne zakúšajúce kolísanie teplôt počas celého dňa i noci (a samozrejme počas zmien ročných období), sú týmto zmenám dobre prispôsobené a aj oveľa odolnejšie voči rôznym vírusovým a bakteriálnym infekciám (Strasser, 2009).

Veľmi zaujímavú alternatívu v súčasnosti predstavuje nórsky výskumný tým - pomocou operantného podmieňovania pozitívnym posilovaním je možné kone naučiť vybrať si, či chcú deku alebo nie. Takto sledovali vzorku 13 koní po celý rok a predbežné výsledky hovoria, že kôň si deku väčšinou nevyberie (neprekvapivo), ale nájdu sa aj situácie, kedy ju bude preferovať (napr. silný vietor, vytrvalý dážď1...).


Záver

Podľa svojich doterajších skúseností a vedomostí súdim, že dekovanie je v globále pre kone škodlivé, no v určitých prípadoch (ktoré boli vymenované), môže pomôcť. Celkovo, nielen čo sa týka dekovania, sa treba vždy najprv dobre zamyslieť, skôr než narušíme prirodzené fungovanie konského organizmu - uvedomiť si skutočné dôvody nášho konania a ich dôsledky. A ak sú tieto dôsledky pre koňa nepriaznivé, opäť rozmýšľať, ako by sme svoje počínanie mohli zmeniť, aby sme zdravie koňa (i keď v dobrej vôli) zbytočne nenarúšali. Takže na záver jedna dobrá rada - think before you act! Dekovanie koní je skvelým príkladom dôležitosti dodržiavania tohto "řčení"... ;-)


Použité zdroje a literatúra:
Strasser, H. (2009). Celostní ošetřování kopyt koní. Český Těšín: Nakladatelství Růže.

Posledná revízia: 2.2.2014
 

3 lidé ohodnotili tento článek.