Výber a kúpa dobrého jazdeckého koňa II. – Fyzická stránka veci

20. srpna 2011 v 12:01 | Viktória Kóňová |  Výber a kúpa dobrého jazdeckého koňa
Hi there, vítam Vás pri čítaní druhého dielu seriálu o výbere a kúpe koňa. Ak sme si už ujasnili, či si koňa môžeme dovoliť, čo s ním chceme robiť a kde a s kým ho hľadať, je na čase zistiť, aké vlastnosti sú teda pre dobrého jazdeckého koňa vhodné a nevyhnutné.




Toto je druhý diel seriálu, ak ste prvý nečítali, nájdete ho tu. Vhodné vlastnosti kupovaného koňa som chcela zhrnúť do jedného dielu, ale je to príliš obsiahle, takže v tomto dieli si povieme niečo o plemene, stavbe tela a sfarbení a v ďalšom o zdraví, temperamente a povahe.


Plemeno

Dôležité je z hľadiska telesnej stavby, výšky, temperamentu, využitia. Všeobecne platí, že kone vysoko v krvi sú citlivejšie, temperamentnejšie a teda vhodné len do skúsených rúk (anglický, arabský plnokrvník, polokrvník, achal-teke...).

Naopak kone chladnokrvné sú skôr pokojnejšie, ale aj ťažkopádnejšie a tvrdohlavejšie (majú vyšší prah citlivosti a bolesti), a teda ťažšie ovládateľné. Mávajú pohodlné ploché chody a málokedy sú agresívne (ak sú dobre vychované), no keď už, väčšinou rovno spôsobom "zbavím sa ťa na prvý pokus"! Pozor preto na skazených chlaďasov.

Teplokrvných plemien je široká škála, často nás uchvátia svojimi chodmi či skokovým štýlom, no predsa len to nie je všetko. Nájde sa medzi nimi mnoho koní s nevhodnou stavbou tela, i keď na prvý pohľad možno pôsobia elegantným dojmom. Nízko nasadený, tenký (či dokonca jelení) krk, príliš dlhý chrbát, prehnuté kríže, prípadne prestavanosť (zadok vyššie ako kohútik - kôň zadkom nesie minimum váhy, používa ho len na odraz a pri zaťažení jazdcom sa predné nohy rýchlo opotrebúvajú, kôň sa veľmi ťažko podsadzuje a napriamuje - napríklad často anglický plnokrvník, quarter horse...), strmé sponky, úzke kopytá... To všetko môže po určitom opotrebovaní spôsobiť zdravotné problémy a jazdenie na takom koni celkovo nie je príliš príjemné. Samozrejme tu do hry vstupuje aj cena, ktorá sa môže vyšplhať dosť vysoko (rodokmeň, dosiahnuté športové výsledky...). No určite je lepšie zainvestovať do koňa s aspoň čiastočne preukázaným pôvodom než kúpiť síce lacného, ale neprevereného kríženca, ktorý môže časom prejaviť rôzne zdravotné a psychické poruchy (kone s pôvodom majú preverených rodičov). Pozor tiež na vhodnú výšku - priveľkého koňa by sme nemuseli zvládať, primalého by sme mohli zas neprimerane preťažovať.

A napokon sú tu ešte poníky... Kapitola sama o sebe. Ľudia stále veria, že poník = vhodné zviera pre dieťa. To je však len málokedy pravda. Poníky majú často veľmi zložité povahy, ale keďže pre dospelých sú väčšinou jazdecky nevyužiteľné, málokedy sa im dostane primeraného prístupu a výcviku. Z toho môžu plynúť veľké problémy s malým zvieratkom. Výnimku tvoria jazdecké poníky s podielom arabskej krvi (welsh pony, český alebo slovenský športový pony, hafling...) - vlastne už ani tak nejde o poníky, ako o "malé kone" - majú aj inú, ľahšie ovládateľnú povahu. Tak ako pri teplokrvníkoch, aj tu dosť záleží na výške - ak ešte porastieme, nemali by sme si kupovať poníka, ktorý nám už teraz sadne "len-tak-tak". No zasa by nám nemal byť ani priveľký - aby sme ho v pohode zvládali. Celkovo je dosť pravdepodobné, že keď vyrastieme do plnej výšky, budeme napokon musieť ponyho vymeniť za veľkého koňa.

Aké plemeno je teda vhodné ako "ideálny jazdecký kôň"? Teda také, ktoré sa ľahko ovláda a prijazďuje, má príjemné chody i temperament a jeho telesná stavba dáva predpoklad dlhého zdravia? Nuž, také, ktoré spĺňa podmienky uvedené nižšie ("Stavba tela"), a to sú hlavne kone s iberskou krvou - PRE, lusitano, alter real, lipicán, americký mustang... Bohužiaľ u nás sú takéto kone veľmi zriedkavé a mať takéto "dokonalé" zviera pre väčšinu obyčajných smrteľníkov nie je finančne možné... :D No môžeme sa k ideálu snažiť aspoň priblížiť - aj mnoho teplokrvných koní, menších chladnokrvníkov a poníkov má vcelku obstojnú stavbu tela, ktorá sa dá správnou prácou tvarovať tak, aby nám kôň dlho vydržal zdravý.


Typický anglický plnokrvník - kôň na predku, prestavaný, zadné nohy nepoužíva na nesenie svojej hmotnosti, len na odraz.

Zuzana Buráňová, www.zuzule.com

Andalúzsky kôň (PRE) - harmonická konvexná horná línia, kompaktný kvadratický rámec, voľný predok.


Stavba tela

Veľmi dôležitá vec. Kôň s nevhodnou konštitúciou má totiž oveľa vyššiu pravdepodobnosť, že ochorie alebo sa zraní na pohybový aparát a že následky budú horšie a trvalejšie. Skrátka, rýchlejšie sa mu opotrebuje telo. Tu sú tipy, ako by ideálne mali vyzerať jednotlivé časti tela:

* Celková stavba tela - ideálny je kvadratický typ koňa, čiže taký, ktorého telo sa vojde do štvorca (ako na obrázku). Takýto kôň má pevnejší chrbát, stabilnejšie ťažisko, je mrštnejší a kompaktnejší. Kone môžeme rozdeliť v zásade na konkávne a konvexné typy (viď obrázok). Konkávny typ máva jelení, nízko nasadený krk a prehnutý chrbát. Takýto kôň sa ťažšie prijazďuje a ak je navyše aj dlhý (jeho telo zapadne do obdĺžnika, nie do štvorca), má vyššiu pravdepodobnosť problémov s chrbtom. Naopak, konvexný typ má krk nasadený vyššie, s pekným oblúkom, ľahko vyklenie kratší chrbát a zadok môže mať aj mierne zrazený, ale oblý. Tento typ koňa nemá problém s podsadzovaním a vyklenutím celej hornej línie, jeho výcvik je podstatne jednoduchší a máva aj dlhšiu "životnosť". Na typ má vplyv nielen plemenná príslušnosť, ale aj konkrétna krvná línia (jednotliví predkovia majú rôznu konštitúciu) a samozrejme sa do istej miery dá vylepšiť / zhoršiť aj trénovaním koňa.

Zuzana Buráňová, www.zuzule.com

Kvadratický rámec, konvexný kôň.

Zuzana Buráňová, www.zuzule.com

Konkávny kôň - vyvinutejšie je svalstvo v spodnej časti krku, chrbát sa tým prehýba, zadné nohy často zostávajú za koňom.

* Hlava - dôležitý je jej výraz. Veľké, jasné oči sú všeobecne prejavom inteligencie a vnútornej pohyblivosti. Oblasť papule a čeľustí by mala byť uvoľnená, zovretá čeľusť je často príznakom potláčaného stresu alebo zlosti. Veľké, okrúhle nozdry naznačujú odvahu a akúsi "akčnosť" zvieraťa, naopak stiahnuté poukazujú na uzavretosť a istú "ostrosť". Kone s priehlbinkami na nosovej kosti sú veľmi často citlivé a ľakavé, ľahko vzrušivé (araby napríklad...). Naopak kone s klabonosom alebo určitými výstupkami na nose sú často ťažkopádnejšie, môžu byť tvrdohlavé, ale samozrejme to nie je 100%-né pravidlo. Končeky uší mierne stočené dovnútra môžu ukazovať na temperamentnejšieho jedinca, ktorý má rád pohyb, kone so špicatými končekmi uší sú často "chladné" a ostrejšie, nemávajú až tak rady maznanie. Pre jazdenie samotné môže mať význam veľkosť žuchiev - kôň s priveľkými žuchvami môže mať problém s priľnutím (pri vyklenutí zátylku si silno stláča slinné žľazy, a to mu spôsobuje bolesť, takže sa tomu bráni).

* Krk - ideálny je vysoko nasadený (bez "záseku" pred kohútikom - viď obrázok), pekne klenutý a správne osvalený krk (viac v hornej ako v spodnej časti). Dôležitý je aj prechod krku do pliec - príliš úzko nasadený krk spôsobuje vznik akejsi jamy medzi ním a plecom. Nielen že to nepekne vyzerá, ale aj to zhoršuje schopnosť koňa správne sa ohýbať. Problematický môže byť ale aj príliš hrubý krk u chladnokrvných koní alebo u žrebcov; takisto aj prikrátky a tuhý krk niektorých poníkov nie je pre jazdenie príliš vhodný.

* Plecia - pre jazdenie veľmi dôležitá časť tela. Dlhé a šikmé plecia (nesmú zvierať príliš veľký uhol so zemou) dávajú predpoklad priestranných a pohodlných chodov. Samozrejme by mali byť dobre osvalené.

Zuzana Buráňová, www.zuzule.com

Kôň s vysoko nasadeným krkom a šikmými plecami - zvierajú so zemou dostatočne ostrý uhol.

* Hrudník - má byť široký a hlboký, nielen aby poskytoval dostatok priestoru pre srdce a pľúca, ale je aj predpokladom správneho postoja predných končatín (kone s úzkym hrudníkom majú často rozbiehavý postoj).

* Končatiny - mali by byť rovnobežné (nezbiehať sa ani nerozbiehať) a rovné (ani prehnuté, ani prikľaknuté). Nesprávny postoj spôsobuje neprirodzené pôsobenie síl na kosti, šľachy a kĺby, tie sa tým predčasne opotrebúvajú a sú potom náchylnejšie na zranenie. Tiež to vplýva na (ne)pravidelnosť kopýt. Kĺby by mali byť veľké a suché (kostnaté, bez opuchov a zdurenín).

* Chrbát - spolu s kopytami a nohami najdôležitejšia časť tela jazdeckého koňa. Ideálne by chrbát nemal byť príliš dlhý (pre stredovekých rytierov bol najlepší kôň s chrbtom dlhým akurát tak, aby sa naň vošlo sedlo). Nemal by byť prehnutý, ani kaprí (výbežky bedrových stavcov by nemali viditeľne vystupovať - nie je to len estetická vada, taký kôň je tiež veľmi nepohodlný), nevhodný je aj rovný "oslí" chrbát, ktorý je veľmi tuhý a neohybný. Kohútik by mal byť výrazný, no nie príliš kostnatý a mal by zasahovať ďalej do chrbta. Kúsok pred bedrovým hrbolom (oblasť ľadvín) by ideálne mal byť malý "kopček". I keď na prvý pohľad môže tento výstupok pôsobiť disharmonicky, takýto kôň vám určite bude slúžiť dlhšie než kôň s "elegantne" prehnutým chrbtom.

* Zadok - mal by byť oblý, svalnatý. Ani mierne zrazený zadok ešte nemusí byť na závadu, no ak chcete koňa na parkúr, silný a dobre stavaný zadok je preňho nevyhnutnosťou. Pri pohľade zozadu kôň nemá byť ako strecha, svaly majú byť minimálne na úrovni stavcov, ideálne vystupujú až nad ne (česky "louplá záď").

* Kopytá - hovorí sa, že bez kopýt niet koňa a je to pravda. Dobre stavané (a ošetrované) kopytá sú základom zdravého a výkonného koňa. Kopytá nesú celú hmotnosť koňa, tlmia nárazy a sú to aj dôležité podporné pumpy krvného obehu. Mali by mať pravidelnú stavbu - uhlopriečka vedená od rázvorky do stredu predného okraja kopyta by mala mať rovnakú dĺžku ako je šírka kopyta v jeho najširšom mieste (viď obrázok); čiary vedené po prednej strane sponky a stene kopyta a po ostrohe sponkového kĺbu k pätke kopyta by mali byť rovnobežné. Strelky by mali byť široké a silné, aby dokázali tlmiť nárazy, rázvorky ("rozpěrky") sa nemajú dotýkať zeme, aby nevytvárali otlaky, okraj rohovej steny má byť len o 2-3 mm dlhší než chodidlo a pätky by nemali byť dlhšie ako 3,5 cm. Zvonka na stene nemajú byť žiadne vystupujúce vodorovné krúžky ani zvislé rázštepy, stena má byť hladká. Je to dôležité, pretože nevyvážené a choré kopyto už neplní správne svoju funkciu, a to sa postupom času (najmä pri zvýšenej záťaži) prejaví - a nemusí to byť len na pohybovom aparáte.


Kopyto zospodu, a=b.


Zdravé, neokuté kopytá.


Pohyb

To je ďalšia dôležitá súčasť výberu vhodného koňa. Celkovo by mal kôň disponovať čistým a pravidelným pohybom, ktorý je pružný a uvoľnený - a to vo všetkých troch základných chodoch. Samozrejmosťou je, že nesmie krívať, nežiaduce je aj časté "pukanie" v kĺboch - naznačuje to chronické zmeny na kĺboch (rôzne štádiá artrózy). Pohyb nesmie byť trhavý, energia vytvorená zadnými končatinami má bez zádrhelov prechádzať celým telom koňa. Kôň má v pohybe pôsobiť nenútene a elegantne, mal by dokázať pružne tlmiť nárazy (nedupať), mal by mať chuť ísť vpred, tak vo voľnosti, ako aj na lonži a pod jazdcom (istý prejav zdravia a spokojnosti). Kôň sa musí bezpodmienečne pohybovať v takte - v kroku máme na pevnom povrchu počuť jasne odlíšené a pravidelne sa striedajúce 4 údery, v kluse 2 a v cvale 3. Chyby v takte (drobenie, mimochod) často značia problémy s chrbtom. A pohyb by mal byť tiež aspoň priemerne priestranný - v kroku a kluse by si mal kôň vo voľnosti zadnými kopytami došľapovať minimálne do stôp predných, ideálne až pred ne.

No a samozrejme potom záleží aj na tom, čo chceme s koňom robiť - ak chceme mať iba priateľa na voľný čas, zrejme nám bude lepšie vyhovovať koník s plochými chodmi (nie sú veľmi vznosné, ale dostatočné dlhé), pretože sa na ňom pohodlnejšie sedí. Ak však chceme jazdiť drezúru, pravdepodobne budeme chcieť koňa s výraznými chodmi - so šikmými plecami a vysokou akciou končatín. Alebo ak sa chceme sústrediť na skoky, budeme potrebovať koňa s kvalitným cvalom a silným zadkom, aby mal dobrý odraz.


Skokový kôň musí disponovať dobrým, pravidelným cvalovým skokom.


Sfarbenie

To je samozrejme vec vkusu, ale mali by sme vziať do úvahu aj zdravotný aspekt... Kone s ružovou, nepigmentovanou kožou (pseudoalbíni, painti, svetlí palominovia, niektorí sivkovia) sú často náchylnejšie na rôzne alergie (na hmyz, na slnko, na niektoré rastliny...) a ružová koža sa aj častejšie zapáli, je citlivá na podmienky (suché / mokvavé podlomy). To platí aj pre biele odznaky na nose a nohách. Beluše s čiernou kožou navyše v pokročilejšom veku často trpia melanómami, čo sú síce nezhubné, ale nepríjemné nádory, ktoré sa zvyknú časom šíriť a zväčšovať. A je to tak trochu aj praktická otázka - na bielom koni vidno každé zrnko prachu a najmä blato a hnoj po váľaní či spánku v boxe! :D Samozrejme, to nás nemusí odradiť - no výber koňa by určite nemal byť primárne postavený na farbe srsti!


Alergia na slnko a ďatelinu (tzv. fotosenzitivizácia) na ružovej koži na nose painta.


Záver

To je pre tento diel všetko - dozvedeli sme sa tu niečo o vhodnom plemene, stavbe tela, pohybe a sfarbení nášho "ideálneho" koníka. Takže dovidenia v ďalšom dieli, kde preberieme zdravotný stav kupovaného koňa, jeho vek a pohlavie, ideálnu povahu a temperament. A v poslednom dieli seriálu si povieme o tom, na čo všetko by sme nemali zabudnúť pri prehliadke vybratého koňa a na čo dbať pri samotnej kúpe. :-)


Zdroje:
Moje vlastné myšlienky, vedomosti a skúsenosti.
K. F. Hempfling: Tanec s koňmi, Praha, Brázda, 2007
K. O'Brien: Zdraví koně, Praha, Metafora, 2009
Dr. Med. Vet. Hiltrud Strasser: Celostní ošetřování kopyt koní, Český Těšín, Nakladatelství Růže, 2009
Kate Needham, Lucy Smith: Môj koník, Viktoria print, 2001
Anja Beran: S respektem!, Praha, Brázda, 2009
Fotografie od Zuzany Buráňovej, www.zuzule.com
Fotografia od Jany Štěpánovej.
Vlastné fotografie.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.