Vzťah koňa a človeka I. – Kto sme my a kto sú ony

20. srpna 2011 v 11:08 | Viktória Kóňová |  Vzťah koňa a človeka
Vítam Vás pri čítaní prvého dielu môjho prvého seriálu článkov o koňoch a ľuďoch. V tomto seriáli budete mať možnosť dozvedieť sa niečo o konsko-ľudských vzťahoch. V prvom dieli si môžete prečítať najprv krátku úvahu o dnešných jazdcoch a potom úvod k budovaniu vzťahu s koňom.



Dnes sa pri koňoch stretneme v zásade s troma typmi ľudí (i keď samozrejme existujú výnimky): športovci, rekreační jazdci a praví koniari.

Športovci kone viac-menej iba používajú. Ako športové náradie - leštia, zakrývajú, opravujú, vylepšujú, ukazujú, trénujú... Ak aj tvrdia, že zároveň majú s koňom ozajstný vzťah, v 99% prípadov len klamú (aj samých seba), pretože skutočné splynutie s konskou dušou vlastne nikdy nezažili. Ich kone už vlastne ani koňmi nie sú - často 22 hodín denne zavreté v boxoch (zvyšné 2 hodiny trénujú), s kopytami zovretými železom, zadekované, zabandážované, vykrmované kadejakými umelými doplnkami, dnes už väčšinou trénované rýchlokvasne bez dôrazu na pevné základy a s "pomocou" najrôznejších obmedzovacích prostriedkov... Čo viac k tomu dodať? Snáď len to, že iba výnimočne sa medzi nimi objaví aj človek, ktorému naozaj záleží viac na koni než na prestíži - a i keď je takýto kôň stále chovaný neprirodzene, aspoň neskončí na dôchodku už v ôsmych rokoch a s pošramotenou psychikou.



Skákať čo najvyššie, vyhrávať čo najväčšie peňažné odmeny, mať "meno" - všetko len egoistické ľudské túžby, ktorým kone vôbec nerozumejú.

Druhá kategória, rekreační jazdci - mám na mysli tých, ktorí sa len nevozia prírodou, ale chcú aj niečo "viac" - sa dá charakterizovať ako "snaživí blbečkovia". :) Nič v zlom, ale v dobrej snahe často narobia svojim štvornohým priateľom viac škody ako osohu. A bohužiaľ veľakrát nejde len o fyzické škody, ale aj o psychické. Jednodňový kurz (tie už robí dnes kde-kto), pekné farebné obrázky z časopisu alebo knižky bez hlbšieho porozumenia veci a ide sa. Pomaly každý druhý hobby jazdec je dnes "horseman". Teda, aspoň si to o sebe myslí. Čo si však myslí jeho kôň, keď mu zloží podkovy a uzdečku vymení za ohlávku, ale zároveň ho nechá stáť na rozbahnenej lúke plnej hnoja a nechá ho lietať s prevráteným krkom a prepadnutým chrbtom, to je už niečo iné... Súdnosti, kritického myslenia a hlavne sebakritiky je v radách týchto jazdcov bohužiaľ ako šafránu. Česť výnimkám, ktoré však už do tejto kategórie vlastne nespadajú...


Takéto cviky by mal s koňom robiť len ten, kto perfektne ovláda jeho anatómiu a fyziológiu a vie presne, čo s jeho telom (a mysľou) robí a aké to má dôsledky.

Najzaujímavejšie a najvzácnejšie nakoniec - tí, ktorých volám praví koniari. Je ich málo. Málokto ich pozná. Držia sa v ústraní, žijú ticho a skromne, len málo z nich je ochotných odovzdať svoje skúsenosti do rúk tohto konzumného sveta. Oni kone netrénujú, oni s nimi žijú. Skutočný život, v slobode, láske a radosti, ozajstnom rešpekte a dôvere. Len oni naozaj dosiahnu až na tie najvyššie priečky jazdeckého umenia, lebo ich cieľom je cesta samotná. Ich kone za nimi nejdú preto, že by museli (či už preto, že ich niekto ťahá za vodítko alebo im hrozí, že ich inak pošle obiehať okolo kruhovky), ale preto, že sa tak naozaj samy rozhodli. Spolupracujú, učia sa jeden od druhého, vždy si majú čo dať. Naozaj minimálne obmedzujú prirodzenosť koňa, snažia sa mu poskytnúť podmienky čo najpodobnejšie jeho pôvodným a nechajú ho byť koňom!


Byť s koňom v partnerskom vzťahu znamená hlavne dávať, nie len brať!

Mojou snahou (a snáď aj pár ďalších ľudí) je raz sa dostať do tejto tretej skupiny. Logicky posudzovať a preverovať, čo kde prečítam, vidím, čo mi kto hovorí a ukazuje. Vysledovať určité metódy, praktiky, až k ich pôvodu a kriticky zhodnotiť, či sú opodstatnené. Ísť až k jadru vecí, tak hlboko, ako sa len dá... No zároveň si udržať za každých okolností aj nadhľad a radosť zo spoločných chvíľ. Poďme sa teda aspoň v skratke pozrieť na to, ako sa možno v tomto smere dopracovať minimálne k tomu základnému - k plnohodnotnému vzťahu s koňom.


Pasívny vodca stáda

Kôň, zviera stádové, únikové. Všetci vieme, aká v stáde panuje hierarchia. Ale! Okrem "alfa" koní (žrebec, staršia kobyla), ktoré si rešpekt vynucujú fyzickým alebo psychickým nátlakom, sa v stáde môže vyskytnúť aj iný vodca. A to je ten skutočný, ten, ktorého si ostatné kone samy vybrali, ochotne ho nasledujú a dôverujú mu. Nemajú z neho strach, nemusia sa mu na desať krokov pratať z cesty, nemusia sa báť jeho neočakávaného útoku ako prejavu dominancie. A celkom prirodzene ho rešpektujú, pretože vidia, že je múdrejší ako ony. Veľmi dôležitý poznatok - najvyššie postavené jedince v stáde si nikdy nevynucujú svoje požiadavky hrubou silou (bojujú len slabí). Stačí im veľmi mierna, zato účinná reč tela, ktorá však ostatné kone ani najmenej nestresuje. Majú zvláštny, typický spôsob vystupovania - sú sebaisté, avšak zároveň skromné (uvedomujú si aj svoje silné aj slabé stránky), nič od iných nevyžadujú, sú celkom mierumilovné, no keď treba, razom aj rozhodné a rázne, nemajú strach, vytrvalo a pokojne idú za svojim cieľom. Toto vystupovanie je veľmi dôležitou zložkou tvorenia vzťahu s koňom. Naučiť sa ho nie je nič ľahké a vyžaduje to mnoho citu, no keď to raz zvládneme, máme už napoly vyhraté. ;-)


Toto bol iba prvý dielik celej skladačky - ďalšie faktory dôležité pri tvorení vzťahu s koňom sú využívanie reči tela, rôznych zón (vzdialeností od koňa a strán, z ktorých k nemu pristupujeme), dotyku, správneho vodenia a napokon práce zo zeme a zo sedla, ktorou upevňujeme rešpekt a dôveru koňa v nás. O tom v ďalších dieloch seriálu.


Zdroje:
Moje vlastné myšlienky, vedomosti a skúsenosti.
Klaus Ferdinand Hempfling: Tanec s koňmi, Praha, Brázda, 2007
Klaus Ferdinand Hempfling: Poznej svého koně, Praha, Brázda, 2004
M. Rashid: Koně nikdy nelžou, Montanex, Ostrava, 2006
M. Roberts: Průvodce nenásilným výcvikem koní, Praha, Ikar, 2005
Vlastné fotografie.
 

7 lidí ohodnotilo tento článek.