Vzťah koňa a človeka III. – Prvý kontakt

20. srpna 2011 v 11:20 | Viktória Kóňová |  Vzťah koňa a človeka
V tomto treťom diele článkov o konsko-ľudských vzťahoch sa bližšie pozrieme na dve veci - ako sa správne koňa dotýkať a ako ho vodiť.



Ak ste predošlé diely nečítali, nájdete ich tu.


Dotyk je veľmi dôležitou súčasťou blízkeho vzťahu, ktorý s koňom bezpochyby chceme mať. No nie je až také jednoduché s týmto mocným nástrojom správne zaobchádzať. Nesprávnym dotykom môžeme totiž náš vzťah s koňom (aj keď len nechtiac) veľmi nepríjemne schladiť. Správny dotyk musí mať vždy zároveň dve dôležité vlastnosti - nežnosť (láskyplnosť) a silu (skrytú energiu).

Tým je vlastne povedané všetko podstatné, ale predsa to radšej vysvetlím bližšie. Neha je tá láska, ktorú voči koni pociťujeme a vkladáme ju do pohladenia, poškrabkania. Koňa máme predsa radi a dotykom mu to chceme dať najavo! V dotyku nesmie byť ani náznak agresie či strachu. Najmä strachu nie! Kôň náš strach vycíti a (podľa svojej povahy) buď začne byť tiež nervózny a ustrašený alebo naopak agresívny, pretože bude mať z nášho dotyku dojem, že je v ohrození... Energia - dotyk musí mať v sebe skrytú silu, nie však fyzickú, ale vnútornú silu osobnosti, to zvláštne imponujúce fluidum, ktoré k nám koňa pritiahne ako magnet. Sebaistota, vnútorná stabilita a pokoj, trpezlivosť, skromnosť, dôslednosť... To isté, ako pri vystupovaní, no vložiť to do dotyku. Slabý, i keď možno nežný dotyk, no bez vnútornej sily, je koňom vnímaný ako niečo veľmi nepríjemné (ako keď vám niekto podá ruku ako "leklá ryba", tiež je vám to odporné, až vás strasie). Na druhej strane dotyk obsahujúci len silu bez štipky lásky je koňom takisto vnímaný negatívne, skôr ako trest než odmena.

Správny dotyk je láskavý, jemný a nežný, no zároveň aj energický, plný sily a istoty. Dôležité je aj správne načasovanie - koňa nehladkáme nasilu, nevstupujeme bez ohlásenia a pozvania do jeho osobnej zóny. Najlepšie je koňa sa dotknúť, až keď nám začne dôverovať a sám k nám príde a doslova sa k nám "privinie". Ako prvé pohladíme plece - je to neutrálne miesto, tu sa známe kone dotýkajú nosmi, keď sa vítajú (na krk, kohútik, brucho a nohy sú kone citlivejšie - tam by útočili šelmy). Koňa neobťažujeme príliš dlhým maznaním, radšej po chvíľke kúsok odstúpime - tým dáme koni jednak najavo, že ho nechceme zožrať (šelma od koristi neodchádza) a tiež že ho rešpektujeme a dávame mu na výber. No ak k nám kôň sám pristúpi a nastaví hlavu, nie je nad čím váhať. No po hlave koňa hladíme najstriedmejšie - skutočne len vtedy, keď sa k nám sám privinie! Čo sa potľapkávania týka - kone sa navzájom nikdy nepotľapkávajú, preto primárne tľapkanie nechápu ako prejav priazne (časom sa to spájaním s pochvalou slovom a pamlskom naučia chápať, ale skutočný prežitok pravého, príjemného Dotyku im to neprinesie), citlivé kone ho dokonca môžu chápať ako prejav agresie.


Dívajte sa pozorne a snažte sa vycítiť, čo vyžaruje z dvoch bytostí na tejto fotografii. O to by ste sa mali snažiť, kedykoľvek sa svojho koňa dotýkate - aby to bolo príjemné Vám obom.

Avšak pozor! Pri hrách ako je škrabkanie po čele a okolo uší, medzi žuchvami, na kohútiku... sa (najmä s mladými koňmi) dá veľmi ľahko dostať na tenký ľad. Koni je škrabkanie na miestach, kam sám nedočiahne, síce veľmi príjemné, no možno až tak, že zabudne na dobré spôsoby a prestane rešpektovať náš osobný priestor. A ani sa nenazdáme a náš kôň do nás bude veselo šťuchať, dupať nám po nohách, pritláčať nás o stenu, šúchať sa o nás, dokonca si môže pozornosť začať vynucovať hryzením. Tieto prejavy v žiadnom prípade neznamenajú, že nás kôň má rád a že nám dôveruje! Znamená to jediné - že pre koňa nie sne nič viac ako kmeň stromu, o ktorý sa môže poškrabať. Žiaden rešpekt. Vyhneme sa tomu jednoducho, no musíme byť absolútne dôslední - vždy podobnému správaniu zamedziť už v jeho počiatkoch, koňa od seba rázne odtlačiť a nechať niekoľko krokov zacúvať. A potom nezabudnúť ihneď pochváliť. V prípade priameho ohrozenia nášho zdravia neváhame aj udrieť, ide predsa o život! No pri takomto (jedinom správnom!) použití trestu treba vždy dodržať nasledovné - udrieť tak, aby kôň na 100% uhol, bez emócií, bez kriku a len raz a akonáhle kôň v úctivej vzdialenosti zastane, pohladiť ho práve tam, kde sme pred chvíľou udreli a pochváliť ho (veď teraz už poslúcha - konská logika takto naozaj funguje). Avšak netreba snáď dodávať, že takéto nebezpečné situácie by sa v dobrom vzťahu nemali vôbec vyskytovať.


Takéto hry si môžete so svojím koňom dovoliť, len ak už máte otázku dominancie bezpodmienečne vyriešenú. Inak môžete Váš vzťah ľahko zničiť (a je to aj nebezpečné).


Pozrime sa teraz bližšie na problematiku vodenia. Bežné je vodiť koňa zľava, vodítko držať napnuté asi 30 cm od ohlávky a kráčať na úrovni pleca koňa - z predošlého dielu vieme, že pri takomto vodení sa nachádzame v zóne, do ktorej vstupujú podriadené kone a tým dávame koni nad nami moc. Ja Vám to skúsim ukázať inak, tak, aby ste pri vodení zbytočne svoju pozíciu vodcu stáda nespochybňovali. Správnym vodením môžeme okrem iného aj výrazne zlepšiť koordináciu a rovnováhu koňa a jeho uvedomovanie si vlastného tela, posilniť jeho sebadôveru. A hlavne - v mnohom vylepšiť vzťah medzi koňom a nami. Vo vodení rozlišujeme 4 nasledovné pozície:

1. vodiaca pozícia - kráčame priamo pred koňom, tvárou k nemu (teda cúvame), vodidlo držíme asi 1 až 1,5 m od ohlávky, vždy zostáva mierne prevesené, neťaháme. Je to dominantná pozícia, začíname sa v nej vodenie učiť, pretože takto na koňa vidíme a môžeme mu dávať jasné signály. Pri vykročení sa mierne zohneme (akoby do poklony) a koni sa nedívame priamo do očí, skôr na predné nohy, ruka s vodidlom ide dolu. Ak nechce vykročiť, vyvinieme stály mierny tlak (pozor, nemeníme pritom postoj!) a prešľapujeme na mieste. Akonáhle pocítime čo len minimálnu snahu pohnúť sa vpred, odmeníme ju okamžitým povolením tlaku. Takto zanedlho koňa isto rozhýbeme. Pri vodení ukazujeme koni smer rukou s vodidlom, postupne by sa mal naučiť meniť smer, už keď zbadá, že prenášame váhu. Pri zastavení sa naopak vzpriamime, pozrieme koni do očí, ruku s vodidlom zdvihneme. Ak je to spočiatku potrebné, zatrasieme vodítkom, prípadne zamávame rukami, poskočíme, aby sme upútali pozornosť koňa a primäli ho zastať v určitej vzdialenosti od nás. Nesmie sa na nás natlačiť, v tom prípade ho necháme pár krokov cúvnuť a pochválime. Do tejto pozície sa vraciame vždy, keď potrebujeme upútať pozornosť koňa, prípadne ho primäť, aby nás viac rešpektoval.

2. vodiaca pozícia - kráčame pred koňom a vedľa neho (teda nie priamo pred ním - keby sa zľakol, mohol by do nás naraziť), telom napoly otočení k nemu, vodidlo držíme opäť cca 1-1,5 m od ohlávky, zostáva stále mierne prevesené. Vodidlo drží ruka bližšia ku koni, je trochu za telom. Táto ruka udáva aj smer, zdvihnutím signalizuje spomalenie až zastavenie, spustením pobáda koňa k pohybu vpred. Po čase sa kôň naučí reagovať aj na púhe vystretie chrbta, či malé zrýchlenie kroku a prispôsobí tak svoju rýchlosť našej. Dôležité je tieto jemné signály na spomalenie (spevnenie chrbta, zdvihnutie vodiacej ruky) vyslať včas, nie keď už je kôň hlavou na úrovni nášho pleca alebo dokonca vpredšie! Ak sa nám to však predsa stane, urobíme jednoduchý manéver - náhle zmeníme smer o 180°. To koňa celkom určite prekvapí a automaticky ho to opäť zaradí za nás. Po niekoľkonásobnom zopakovaní tejto taktiky už koňa zrejme prestane baviť predbiehať sa. :)

3. vodiaca pozícia - v podstate takmer identická s 2., no už kráčame priamo vpred a na koňa sa nedívame (pozor, nedovolíme koni ísť priamo za nami, musí ísť na "vedľajšej koľaji"). Všetky tri pozície (určite ste si všimli, že sa pri nich človek zdržiava výlučne v Zóne I.) na seba logicky nadväzujú a predtým, než postúpime k ďalšej, musíme perfektne zvládnuť predošlú. Inak riskujeme, že nám kôň prerastie cez hlavu a jeho rešpekt voči nám poklesne. Niekomu sa k 3. vodiacej pozícii podarí dostať za jediný deň, niekomu za týždeň alebo dva - je to individuálne a netreba sa nikam ponáhľať. Každý pokrok výdatne chválime, aby kôň vedel, že koná správne. Koňa vodíme tak zľava, ako aj sprava. Spočiatku nám to iste príde čudné a my aj kôň budeme na pravej strane nešikovní, ale to sa cvikom zlepší, až napokon nebudeme vidieť žiaden rozdiel. Vodením na obe ruky a vo väčšej vzdialenosti koňa naučíme väčšej samostatnosti a lepšej koordinácii (kone dlhoročne vodené len zblízka a zľava sa naučili prostredníctvom človeka udržiavať rovnováhu a sú krivé - pri zmene vodenia sa spočiatku úplne potácajú - akoby ste im náhle vzali barly).

4. vodiaca pozícia - len pre pokročilé dvojice, ktoré si už bezpodmienečne dôverujú a rešpektujú sa. Človek sa pri vodení nachádza v Zóne III., no nie ako podriadený jedinec! Vodidlo je prevesené a človek kráča popri koni na úrovni jeho zadku, cca 1-2 m od neho. Ak sa kôň pokúsi ťahať dopredu, jednoducho ho stiahneme na kruh a opäť vykročíme priamo vpred na úrovni jeho zadku. V tejto pozícii môžeme koňa posielať cez bariéry, robiť kruhy, vstupovať do rieky, chodiť na vychádzky... Avšak len v prípade, že svojmu koni už bezhranične dôverujeme a on nám! 100%-ný rešpekt musí byť v tejto pozícii samozrejmosťou. V tejto pozícii sa človek nachádza aj pri lonžovaní.


Ak si s koňom vytvoríte partnerský vzťah založený na rešpekte a dôvere súčasne, bude Vás ochotne nasledovať aj bez vodítka - a stále v miernom "diskrétnom odstupe".


Ešte pár slov k slovným povelom. Za prvé - vždy používajte pre jeden cvik ten istý povel, žiadne obmeny. Za druhé - pracujte s tónom, rázny pre pobádanie k pohybu, klesavá melódia pre spomalenie až zastavenie. Za tretie - dajte koni šancu, rozdeľte povel na prípravnú časť (napríklad "Á,..." pre vykročenie, naklusanie... a "Hou,..." pre spomalenie, zastavenie...), kedy kôň zaregistruje, že sa chystá nový povel a podľa Vášho tónu zistí, akú bude mať povahu a na samotný povel - napríklad "Á, klus!", "Hou, krok...".

Vodenie nie je len primitívny prostriedok na presun koňa z miesta na miesto, dá sa skvelo využiť na jeho gymnastikovanie a upevňovanie vzťahu s človekom - na ruke môžeme s koňom aj klusať, robiť prechody, precvičovať rôzne jazdiarenské figúry, prekračovať a preklusávať bariéry a kavalety, prekonávať všelijaké prekážky (kužely, igelity, bludiská, vodu...), chodiť na vychádzky... Prospešné je na tom najmä to, že kôň cíti našu blízkosť a vidí, že všetko robíme spolu s ním ako tím, ukazujeme mu, ako správne na to, dodávame mu odvahu, chválime ho... Takže trochu sa technike vodenia zavenovať určite nie je na škodu. ;-) No musím ešte upozorniť, že gymnastikujúci efekt majú cvičenia na vodítku len vtedy, keď ich kôň vykonáva so sklonenou hlavou - najprv ho to treba naučiť, no keď sa v našej prítomnosti uvoľní, bude sa naťahovať sa dolu už aj sám.

Toľko k správnemu dotyku a vodeniu a nabudúce už prejdeme k práci zo zeme vo voľnosti.


Zdroje:
Moje vlastné myšlienky, vedomosti a skúsenosti.
Klaus Ferdinand Hempfling: Tanec s koňmi, Praha, Brázda, 2007
Klaus Ferdinand Hempfling: Poznej svého koně, Praha, Brázda, 2004
Vlastné fotografie.
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.