Welfare chov koní I. – Prežívali tak celé veky

20. srpna 2011 v 11:37 | Viktória Kóňová |  Welfare chov koní
Dnes začnem s novou témou - je to dnešný spôsob chovu koní. V tomto prvom dieli popíšem ako kone žijú v divočine a aký má tento spôsob života dopad na ich fyzické aj psychické zdravie.





Najprv k potrave - kôň je bylinožravec. To znamená, že má malý žalúdok, v ktorom sa za 24 hodín vytvorí cca 30-60 l vysoko žieravých žalúdočných kyselín (čiastočne natravujú rastlinnú potravu) a dlhé črevá, ktoré sú plné tých "dobrých" baktérií, ktoré majú za úlohu štiepiť ťažko stráviteľnú celulózu (základná stavebná látka rastlín, zdroj energie). Aby bola žalúdočná kyselina dostatočne neutralizovaná zásaditými slinami koňa (a teda aby kôň netrpel žalúdočnými vredmi), kôň musí za deň vykonať aj 40000 prežúvacích pohybov čeľusťami (čím sa okrem iného aj perfektne, rovnomerne obrusujú zuby!). A rovnako aj aby baktérie v črevách mali čo robiť (a aby nerobili šarapatu - koliky), kôň musí takmer po celý deň (cca 14 hodín) v malých dávkach prijímať objemovú potravu - trávu, seno, prípadne senáž, či lisované brikety v prípade starých koní so slabým chrupom... Pritom má divoký kôň logicky sklonenú hlavu, natiahnutý krk, roztiahnuté a voľné dýchacie cesty, mierne vyklenutý a uvoľnený chrbát, primerane natiahnuté šľachy a stále sa pomaly pohybuje ("pastevný krok"), čím si premasťuje kĺby a jemne si precvičuje svalstvo. To má dobrý vplyv na jeho tráviacu, dýchaciu, obehovú, opornú i pohybovú sústavu - teda na celé telo (o psychike ani nehovoriac).


Objemová potrava dostupná 24 hodín denne je pre zachovanie zdravého trávenia pre koňa nevyhnutnosťou.

Čo sa týka pohybu, divé kone pochádzajú z rôznych klimatických oblastí - zo suchých skalnatých stepí a horských lúk, z bažín a mäkkých mokradí, z púštnych oblastí... - čomu sú prirodzene prispôsobení aj ich dnešní potomkovia. To znamená, že sa bez problémov dokážu aj dlhodobo pohybovať po akomkoľvek teréne naboso, no len za dvoch predpokladov. Po prvé, že sú naň zvyknuté. Ak kôň celý život prežije na tvrdej vysušenej pláni, nebude mu cval a skákanie po nej robiť žiaden problém. Toto platí pre zdravý pohyb po akomkoľvek teréne, či je to už tráva, piesok, mäkká lúka alebo tvrdá suchá zem. Privykanie však samozrejme nejakú dobu trvá, záleží pri tom hlavne na predošlom povrchu a úprave kopýt, na výžive... Môže to byť len pár týždňov, ale aj rok. A po druhé, kôň sa môže bez ujmy pohybovať po hocakom teréne len za predpokladu, že má každodenný prístup k vodnému zdroju, v ktorom si môže namočiť kopytá. Kone v stáde sú každý deň prinútené na niekoľko minút vstúpiť do potoka alebo rieky, ak sa chcú napiť. Tým si celkom prirodzene namočia kopytá. Rohovina je potom teda optimálne hydratovaná a kopytá sa neštiepia aj napriek pohybu na tvrdom podklade. V divočine kopytá netrpia ani ďalším fenoménom - hnilobou. Keďže stádo sa neustále presúva z miesta na miesto, kone v prírode nikdy nestoja vo vlastnom hnoji. Takisto nefyziologické tvary kopýt (ploché, dlhé, nesymetrické) v divočine len ťažko nájdete - rohovina totiž rastie len toľko, koľko je stimulovaná (tvrdý povrch - rýchlejší rast - rýchlejšie obrusovanie; mäkký povrch - opačne) a každý kôň sa ako embryo vyvíja so symetrickými kopytami.


Pohyb, pohyb, pohyb - krokom, v prirodzenom natiahnutom držaní, po celý deň - to je pre koňa prirodzené!

Termoregulácia - kone sa v divočine celkom prirodzene prispôsobujú všetkým výkyvom teplôt. Oveľa nepríjemnejšia je pre ne horúčava (a otravný hmyz) než chlad a vlhkosť, pred ktorými sa dokážu lepšie brániť. So znižujúcimi sa teplotami im narastie primerane hustá zimná srsť, ktorej dĺžka a hustota sa v priebehu zimy môže ešte meniť podľa teplôt. Horná vrstva (tvorená pesíkmi) je prirodzene "mastná" a tým odpudzuje vodu od spodnej vrstvy (podsada). Vo veľkom chlade sa pesíky postavia, čím vytvoria veľkú vrstvu vzduchovej izolácia, ktorá dodatočne drží teplo. Koňom zhustne aj hriva, ktorá ich tiež tepelne izoluje. Kone sú vždy radšej vonku, dážď či sneh im nevadia - vďaka chlpovým vírom voda stečie po pesíkoch tým správnym smerom a podsadu a kožu nechá suchú. No nepríjemná môže byť kombinácia vetra a zrážok - vtedy sa snáď každý kôň rád ukryje. A na jar sa zasa postupne objaví redšia a kratšia letná srsť - kôň je tak stále optimálne prispôsobený svojim podmienkam. Samozrejme, presrsťovanie je energeticky náročný dej, no pre organizmus sú určité mierne výkyvy hmotnosti a kondície prirodzené a z istých hľadísk takmer žiaduce (ako napr. zimujúce medvede - pred zimou prudko priberú, aby mali zásoby a po zimnom spánku vyjdú z brlohu vychudnuté, aby sa postupne zasa mohli dostať do kondície - to je samozrejme extrémny príklad).


Kone sa dokážu dokonale prispôsobiť všetkým klimatickým zmenám.

A veľmi dôležitý je aj psychický aspekt divo žijúcich koní v stáde. Osamelý kôň v divočine je mŕtvy kôň a všetky kone na svete to majú vo svojich inštinktoch hlboko zakorenené. Veľké stádo má svoju presne stanovenú hierarchiu (to tu nebudem rozoberať)... Každý kôň - niekedy síce až po výmene názorov, ale predsa - uznáva postavenie ostatných a podľa toho sa aj správa. Vo fungujúcom stáde (to znamená, že kone sú okrem práce neustále spolu, bez oddeľovania v boxoch) sa cíti bezpečne, prijímaný a ochraňovaný. Len výnimočne sa stane, že nejakého jedinca celé stádo vytrvalo a úplne odmieta. Vo väčšom stáde má kôň väčšiu šancu nájsť si blízkeho priateľa na podobnej hierarchickej pozícii ako je on sám. Navzájom sa potom škrabkajú, pasú, odháňajú si muchy, jeden dáva pozor, kým ten druhý odpočíva... V prírode kone väčšinou tvoria zoskupenia o cca 15-25 jedincoch a navyše sa vždy zdržujú na otvorenom priestranstve, takže aj nízko postavený kôň má vždy šancu uhnúť a nie je zbytočne stresovaný. Okrem toho v divokom stáde si je kôň presne vedomý svojich schopností a možností - to je skromnosť v pravom zmysle slova a ako takú ju kôň oceňuje aj u človeka! Divoký kôň nikdy nevydá energiu, ak to nie je vyslovene nevyhnutné alebo keď si nie je istý svojím bezpečím (teda nebude sa len tak naháňať, ak nevie, či tú energiu o chvíľu nebude potrebovať na to, aby utekal pred predátorom). Vie s energiou hospodáriť a je pokojný, vyrovnaný a keď sa v stáde cíti dobre, aj hravý, ale nikdy sa nespráva bezhlavo, zbytočne nepanikári a len veľmi zriedkavo spôsobí zranenie sebe alebo inému koni (ak nejde zrovna o boj žrebcov na život a na smrť, samozrejme...). Skrátka, kôň v stáde je "emocionálne v pohode".


Kone vo fungujúcom stáde sú psychicky vyrovnané a spokojné. Takisto sú aj odolnejšie voči stresu.


Takže takto to vyzeralo (a na niekoľkých málo miestach ešte aj vyzerá) v divokých stádach koní - tak to bolo po celé milióny rokov a bolo to tak zjavne dobre, pretože kone prežili. A sú tu omnoho dlhšie, než my - čo znamená nejakých 6000 rokov ľudskej civilizácie v porovnaní so 65 MILIÓNMI rokov, čo sú tu kone! A predsa nám naša namyslenosť a sebectvo dovoľujú narúšať všetko prirodzené, čo tu kedy bolo, samozrejme aj v súžití s koňmi! Zoberme si len také podkúvanie. Na našom území sa začalo vo veľkom používať pred cca 500-700 rokmi. Koľko kone žili bez podkov? Desiatky miliónov rokov, a to v tých najdrsnejších podmienkach! No človek postavil kamenné cesty, koňa zavrel do chlievika (prípadne uviazal na 22 hodín denne do stojiska) a chcel, aby fungoval na 100%, tak ako dovtedy. Samozrejme, že to nešlo! A tak prišli "zlepšováky". Áno, v úvodzovkách, lebo v skutočnosti všetko len zhoršili. Ale o tom viac až v budúcom dieli...


Zdroje:
Moje vlastné myšlienky, vedomosti a skúsenosti.
Dr. Med. Vet. Hiltrud Strasser / Dr. Robert Cook: Železo v koňské hubě, Český Těšín, Nakladatelství Růže, 2009
Dr. Med. Vet. Hiltrud Strasser: Celostní ošetřování kopyt koní, Český Těšín, Nakladatelství Růže, 2009
www.kone-naboso.cz + ich diskusná skupina na FB
Vlastné fotografie.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.