Záludnosti jazdy v teréne I.

22. srpna 2011 v 18:22 | Viktória Kóňová |  Kritické zhodnotenia
Tak Vám prinášam ďalší článok z mojej tvorby, kritický, logický a obšírny - ako vždy. :) Dnes si povieme niečo o jazde v teréne.





Ak si chcete prečítať aj predošlé kritické zhodnotenia, nájdete ich tu. Tentokrát som si pripravila súbor úvah o niektorých dôležitých otázkach, týkajúcich sa jazdy v teréne. Aj keď sa na prvý pohľad mnohým z Vás iste zdá, že vychádzky nie sú žiadna veda, rýchlo Vás vyvediem z omylu. ;-)

Prečo vlastne chodíme do terénu? Ako by sme mali byť vystrojení, keď ideme na vychádzku a na aké dôležité opatrenia nesmieme zabudnúť? A hlavne, ako v teréne ochránime zdravie seba i koňa a ako vychádzky môžeme využiť na zlepšenie kondície a prijazdenosti koňa? Na to všetko sa pokúsim v dnešnom kritickom zhodnotení odpovedať.


Prečo do terénu?

Náruživí "vychádzkari" by teraz asi najradšej skríkli: "No akože prečo? Čo je to vôbec za otázku?!" Pretože vychádzky sú vlastne to jediné, čo so svojím koňom robia a len ťažko si vedia predstaviť seba a svojho tátoša pri nejakej inej činnosti (verte, dosť takých ľudí poznám). O jazdiarni vedia akurát to, že existuje a vzdelávanie seba či ich koňa ich pramálo trápi. Chcú si proste užívať spoločnosť ich štvornohého priateľa, prírodu a relax. Na druhej strane leží opační extrém - napríklad niektorí športoví jazdci, ktorí sa o svoje konské rolls-roycy tak obávajú, že ich ani len nepúšťajú do výbehu, nieto aby ešte riskovali ich zranenie pri tak extrémne nebezpečnom podujatí, ako je vychádzka do terénu (aj takých pár poznám). Ich hlavnou prioritou je tvrdý tréning, zvyšovanie výkonnosti a "dokonalá", avšak smutne poľudštená starostlivosť o ich športové náradie.

Iste ste si povšimli, že ani na jeden z týchto dvoch extrémnych pólov nenazerám príliš pozitívne. A prečo? Aby ste pochopili moje stanovisko, pozrite sa teraz so mnou na výhody a nevýhody, ktoré prináša jazda v teréne a jazdiarenská práca.

Výhodou častého jazdenia v teréne je nesporne psychicky vyrovnaný kôň - pravidelný pohyb v prírode je bez debaty to najprirodzenejšie, čo kôň môže robiť. Okrem toho so striedaním prostredí rastie aj sebadôvera koňa, klesá jeho ľakavosť, kôň sa zoznamuje so stále rôznorodejšími podnetmi a učí sa na ne primerane reagovať (ľudia, zvieratá, krikľavé, hlučné a pohybujúce sa veci, doprava...). Čo sa týka fyzickej stránky veci, časté jazdenie do terénu učí koňa vyrovnávať sa s nerovnosťami povrchu, samostatne sa niesť (bez potkýnania, bez spoliehania sa na jazdca), buduje kondíciu, zlepšuje stav svalstva (najmä chrbta, zadku a brucha), posilňuje obehový systém a pľúca... Navyše kôň-"tereňák" nemáva tak často problémy s natiahnutými šľachami či podvrtnutými kĺbmi, pretože neustálym upevňovaním sa podmienený reflex stabilizácie kĺbov pri dostúpení na krivý povrch celkom zautomatizuje. Náročnejšie či dlhšie terény naviac učia koňa rozumne nakladať so silami - a tak časom aj u temperamentných koní odpadne nepríjemné ťahanie do ruky či vyhadzovanie. Toto všetko však platí iba v jedinom prípade - že sa terény jazdia korektne! Čo to znamená "korektne", si povieme nižšie.


Jazda v teréne nie je len príjemným spestrením výcviku, ale aj skvelou príležitosťou k budovaniu fyzickej a psychickej odolnosti koňa.


Istou nevýhodou jazdenia do terénu je samozrejme vždyprítomné riziko. Samozrejme, že kôň aj jazdec sa pri nešťastnom páde môžu zraniť aj na jazdiarni, ale v prírode je vždy väčšia "šanca" na nehodu. Riziko je o to väčšie, čím je Váš kôň mladší, čím dlhšie úseky musíte prechádzať po ceste, čím neistejší je povrch a hlavne, ak idete sami. Tieto riziká sa do istej miery dajú minimalizovať (o tom neskôr), no celkom sa ich nezbavíte nikdy - s tým sa treba zmieriť s pokojnou ostražitosťou. ;-) A už ma napadá len jedna nevýhoda - počasie. Niekedy sa dažďu či snehu proste vyhnúť nedá, ale to Vám nemusí vadiť (no samozrejme, ak hlásia búrky, ísť na 5-hodinový výlet asi nebude najmúdrejšie). Ak svojho koňa chováte prirodzene, v otvorenom ustajnení, má iste dobrú imunitu a bez problémov nejakú tú prehánku v zdraví zvládne - len Vy sa musíte vždy dobre obliecť! :D Čo Vám však môže narobiť nepríjemnosti, je vietor - kone sa v ňom viac ľakajú, lebo všetko sa nezvykle hýbe. No rozhodne to netreba riešiť tak, že počas veterného dňa proste zostanete sedieť doma - problémom sa treba stavať čelom! ;-)

"Vychádzkarom" sa teraz môže zdať, že vlastne všetko hovorí v prospech terénov - tak prečo sa teda nevzdať práce "doma"? Odpoveď je prostá - pretože ak chcete koňa niečo naučiť, potrebujete na to najprv pokojné, bezpečné prostredie - a tým je ohradené priestranstvo (jazdiareň, kruhovka, picadero, výbeh...). Dokonca aj keď nemáte žiadne súťažné ambície a chcete si s koňom iba užívať prírodu, pracovať na jazdiarni niekedy musíte - minimálne kvôli bezpečnosti a aby ste ho naučili pohybovať sa zdravo, vo vyklenutom rámci. Napríklad ja by som nikdy nešla do terénu na koni, ktorého dokonale a bez námahy neovládam na jazdiarni - je to číre šialenstvo. A tiež by ma nenapĺňalo chodiť iba na vychádzky na koni, ktorý je po celý čas prevrátený a kvôli tomu trpí celý jeho pohybový aparát!


Aj na jazdiarni môže byť zábava - trénovanie, to nie je len o jazdení, okrem toho sa dá robiť aj množstvo iných, zdraviu koňa prospešných vecí - ako napríklad skákanie vo voľnosti. ;-)

Práca na jazdiarni či domácej lúke predsa nemusí byť nuda - aj "doma" sa dá robiť množstvo rôznych vecí, ktoré sú zaujímavé pre jazdca i koňa. Správne, postupne a pestro zostavený výcvikový plán by mal zahŕňať všetko - všelijakú prácu zo zeme, zo sedla, dni oddychu a samozrejme aj vychádzky do terénu! Kôň je ako diamant - len vybrúsením všetkých jeho plôšok sa môže stať dokonalým, všestranným partnerom. Preto nezabúdajte, že "aj kôň je len človek" - ani jeho nebaví robiť stále to isté, či už je to drilovanie na jazdiarni alebo prechádzanie sa po stále tých istých trasách. ;-) Rovnováha je kľúčom!


Ako do terénu?

Takže sme uzavreli, že terény sú pre kone rozhodne prospešné, ale len za určitých okolností... Za akých, to si hneď povieme - sú to:

* bezpečnosť
* vhodná frekvencia
* vhodné trvanie
* korektné jazdenie
* správne zvládanie rizikových situácií
* správna starostlivosť pred vychádzkou a po nej

Ak nedodržujete všetky tieto body a všetko, čo obnášajú, je len málo pravdepodobné, že jazdy do terénu budú pre Vás a pre Vášho koňa niečím prínosné - skôr sa stanú iba riskantnými dobrodružstvami, ktoré dlhodobo ničia koni zdravie. Pozrime sa teda bližšie na jednotlivé body správneho jazdenia do terénu.


Bezpečnosť nadovšetko!

Jednoznačne! Z frajeriny sa neoplatí riskovať - dokonca aj keď máte svojho koňa skvele vycvičeného a navzájom si bezmedzne dôverujete, vždy sa môže niečo stať. Stačí jeden chybný krok a obaja môžete skončiť na zemi, preto základom bezpečnosti v teréne je kvalitná, trojbodová prilba. Bohužiaľ až priveľa jazdcov zistí, aký je ich život krehký, až po nepeknom zranení - nechcite si to okúsiť na vlastnej koži! Deti do 15 rokov by určite mali nosiť aj bezpečnostnú vestu a na ťažšie ovládateľnom koni aj dospelí.


Prilba môže rozhodnúť o tom, či do konca života zostanete na vozíku alebo budete chodiť - alebo dokonca aj o tom, či vôbec budete žiť!

Pre bezpečnosť jazdca je okrem prilby a chrániča chrbtice dôležitý aj vhodný odev. Jazdecké topánky po členky s hladkými podrážkami, nízkym opätkom a bez šnúrok sú zárukou toho, že noha v prípade pádu bez problémov vykĺzne zo strmeňa. Najlepšie je skombinovať ich s "chapsami", ktoré dobre ochránia nohy pred odretím aj pred potom koňa, v zime pred chladom. Priliehavé rajtky s koženými kolenami či celokoženým sedom bránia odretiu (nejazdite v kraťasoch, ani pri 30-stupňových horúčavách to nestojí za to!), tričko či bunda by mali byť tiež viac "na telo", aby ste sa niekde nezachytili. Do lesa je vždy lepšie dať si dlhý rukáv, aj keď je teplo (kvôli kliešťom). No a napokon sú tu rukavice - v zime je to bez debaty, ale v lete si ich vezmite tiež, ak sa Váš kôň v nedočkavosti rád opiera do ruky (i keď samozrejme ideálne je mať koňa prijazdeného tak, aby reagoval pohotovo aj na jemné pomôcky, a to hlavne sedom a hlasom - oťaž má byť iba poistkou). Bičík si berte len v prípade, že ho kôň rešpektuje, ale nebojí sa ho a vie naň správne reagovať - je zbytočné a nebezpečné snažiť sa bičíkom presvedčiť koňa, aby napr. prešiel cez cestu, ak naň reaguje vyhadzovaním!

Pre bezpečnosť koňa je základom perfektne padnúca výstroj. Sedlo nesmie odierať, ani sa kĺzať, najmä pri zdolávaní kopcov by to pre koňa bolo veľmi nepríjemné (viac na tému sediel a sedlania v tomto a tomto článku). Pred každou vychádzkou treba skontrolovať všetky remene - keby Vám počas cválania praskol podbrušník, strmeňový remeň či oťaž, asi by Vás to ani trochu nepotešilo. Navyše ak má kôň podkovy, šliape si na vlastné nohy alebo je klzko, je na mieste použiť chrániče či bandáže na nohy (o tom ako, kedy a aké chrániče používať, sa viac dozviete v tomto článku). A posledné upozornenie ohľadom výstroja - ak často jazdíte rýchle terény s prírodnými prekážkami, používajte radšej kombinovaný nánosník, v prípade pádu môže koňa uchrániť pred ťažkým zranením čeľuste!


Ani náhodou nie som zástancom sťahovania čeľustí koňa - ale keby som jazdila cross-country, určite by som tento remienok na svoj nánosník pridala. Bezpečnosť nadovšetko!

Ak jazdíte už naozaj dobre, zvládate bez udierania koňa do chrbta a bez držania sa stehnami a kolenami všetky tri chody, môžete občas vyraziť na krátky terén aj bez sedla alebo iba s podložkou pripevnenou obrušníkom. No to len v prípade, že má Váš kôň dokonale zdravý a dobre nasvalený chrbát - inak mu ľahko môžete spôsobiť bolesti, ba až trvalé poškodenie chrbtice!

V prípade, že je Váš kôň už vyškolený natoľko, že ho vo všetkých troch chodoch bez ťažkostí zvládate doma aj na ohlávke a nákrčnom remeni, môžete skúsiť tiež vychádzky na ohlávke - najprv na povrazovej s dvoma oťažami, až neskôr sa môže prejsť na obyčajnú stajňovú s jedným vodítkom. Záverečnou fázou sú terény iba na nákrčáku - no i vtedy treba mať so sebou vždy ohlávku a vodítko a cez vodu a cesty ich rozhodne použiť. Upozornenie - terény na ohlávke či dokonca bez nej sú určené len pre veľmi pokročilé kone a jazdcov, ktorí sa navzájom 100%-ne rešpektujú a dôverujú si a majú dlhoročný vzťah! Ak si čo len trošičku nie ste splnením týchto podmienok istí, ani náhodou to neskúšajte, nestojí to za zničenie Vášho doterajšieho vzťahu s koňom a prípadné zranenia!


Iba ten, kto má s koňom hlboký vzťah založený na dokonalom VZÁJOMNOM rešpekte a dôvere, si môže dovoliť chodiť do terénu bez sedla a iba na nákrčnom remeni - a i keď dosiahnutie tejto méty je behom na dlhú trať, oplatí sa to! ;-)

Ďalším dôležitým upozornením ohľadom bezpečnosti je podľa možnosti nechodiť do terénu o samote - dohodnite sa vždy aspoň 2-3. A vždy dajte zodpovednej osobe v stajni vedieť, kam ste sa vybrali, kade pôjdete a ako dlho Vám to asi bude trvať. Nabitý mobil s uloženými dôležitými číslami je úplnou samozrejmosťou. No a napokon je tu ešte problematika trás - niektorí obyvatelia obcí majú totiž s jazdcami problém, najmä s podupanými chodníkmi a kôpkami kobylákov. Väčšina majiteľov stajní má s ich starostami dohodu, podľa ktorej za istý poplatok jazdci môžu chodiť po určených trasách (v stajni by mala byť vylepená mapka s vyznačenými cestičkami). Ak musíte prechádzať priamo cez dedinu, určite si do ruksaku zbaľte plastovú lopatku a trus svojho koňa si odpracte - je to nielen prejav slušnosti, ale hlavne Vaša povinnosť. ;-)


Vhodná frekvencia - "Ako často?"

To záleží od mnohých vecí. V prvom rade od veku a zdravia koňa - mladý kôň by mal do prírody chodiť často, najprv vedený zo sedla po boku matky, neskôr na ruke a nakoniec, po obsadnutí (a získaní akej-takej rovnováhy doma), aj pod sedlom. Podporuje to zdravý vývoj jeho pohybového aparátu (kostí, kĺbov, šliach a svalstva), správnych pohybových vzorcov, zvyšuje to psychickú odolnosť a samozrejme aj fyzickú kondíciu. Starší kôň už naopak nemusí zvládať vysoké nároky terénov až tak dobre, takže bude lepšie, keď ho na vychádzky budete brať trochu menej alebo aspoň nie tak často pod sedlom. Ak je kôň po chorobe alebo zranení, treba sa riadiť pokynmi veterinára - priskorá vychádzka v spojení s ľakavým koňom môže obnoviť staré zranenie alebo podlomiť krehkú imunitu a celá dovtedajšia liečba vyjde nazmar. Nároky treba zvyšovať len veľmi pomaly a opatrne. Naopak však kone s artrózou vyžadujú veľa pomalého pohybu, aj napriek tomu, že krívajú alebo sa pohybujú stuhnuto - no zároveň im treba záťaž dávkovať veľmi citlivo a opatrne.

Potom je tu samozrejme otázka Vašich cieľov - čo chcete s koňom robiť? Ak ste len rekreačný jazdec bez ambícií, terénom si môžete tréningy spestriť kľudne aj 3-4 razy do týždňa. No ak chcete svojho koňa vzdelávať v konkrétnom smere alebo dokonca súťažiť, budete potrebovať presnejší tréningový plán. Ten by mal zahŕňať rôznorodé činnosti, ktoré sa svojou psychickou a fyzickou náročnosťou majú navzájom vyvažovať - a rozhodne by doň mali patriť aj vychádzky, aspoň 1x do týždňa.

No a napokon veľmi dôležitým faktorom pri rozhodovaní ako často chodiť von je aj samotné trvanie terénu (na ktoré sa hneď pozrieme). Všeobecne sa dá povedať, že na kratšie, nenáročné terény môžeme chodiť často, no medzi ťažkými a dlhými výletmi by sme koni mali nechať zopár dní oddychu na pastvine alebo pri ľahkej práci zo zeme - svalom totiž trvá zotavenie po maximálnej záťaži síce len pár hodín, no šľachám, väzom a chrupavkám až niekoľko dní.


Vhodné trvanie - "Ako dlho?"

Časové trvanie terénu závisí nielen na prejdenej vzdialenosti, ale samozrejme aj na zvolenom tempe. Tempo voľte podľa náročnosti terénu a kondície koňa - čím ťažšia trasa (kopce, náročné povrchy, skoky...), tým viac času by ste si na ňu mali vyhradiť. Naopak ľahkú trasu o rovnakej vzdialenosti môžete prejsť rýchlejšie. Vždy sa pri voľbe tempa riaďte podľa síl najslabšieho koňa - je kruté a v niektorých prípadoch až nebezpečné hnať pomalého koňa bez kondície za silnejšími kamarátmi.


Klusové a cvalové reprízy často striedajte s krokovými prestávkami - len tak sa dá vybudovať ozajstná kondícia a výdrž.

Celkovo je vhodné, ak je náročná trasa kratšia a ľahšia trasa dlhšia - alebo potom je tu "stredná" varianta, kde sa striedajú náročné a príjemné úseky (kôň má vždy čas vydýchať sa a uvoľniť si svaly). Veľmi dlhé trasy by sme mali jazdiť v pomalšom tempe, sú určené na tréning vytrvalosti a zvyšovanie kapacity pľúc; kratšie trasy v rýchlejšom tempe, s častými prechodmi (krátke, ale časté klusové a cvalové reprízy), na tréning sily a srdcovo-cievneho systému. Ak Vám naozaj záleží na správnom, postupnom zvyšovaní sily koňa, inšpirujte sa od vytrvalostných jazdcov - zmerajte koni vždy po zdolaní kopca či po cválaní pulz a hodnoty si zapisujte - počas niekoľkých týždňov pravidelných tréningov by sa mali začať znižovať. Takisto môžete sledovať dobu, za ktorú sa koni pulz vráti do normálu (30-40 tepov / min.), ale to je už pri ručnom meraní pulzu náročnejšie - ak sa chcete budovaniu kondície venovať profesionálnejšie, kúpte si radšej polar.


Záver

Takže, to je pre tento diel všetko, viac sa nezmestilo - v druhom a poslednom si porozprávame ešte o tom, ako aj v teréne jazdiť koňa korektne, ako sa vysporiadať s rizikovými situáciami, ako sa o koňa správne postarať pred aj po vychádzke... :)


Zdroje:
Moje vlastné myšlienky, vedomosti a skúsenosti.
Kieran O'Brien: Zdraví koně, Praha, Metafora, 2009
Stefan Stammer: Fyzioterapie, Praha, Brázda, 2007
Vlastné fotografie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.