"Horsemanship" I.

30. ledna 2014 v 20:41 | Viktória Kóňová |  Kritické zhodnotenia
Vivat, blog sa po dlhočiznej hibernácii konečne zasa na chvíľu preberá k životu! :) (Čo by človek v rámci prokrastinácie pred písaním DP neurobil, že? :D) A začneme hneď pekne z ostra, a to novým článkom v mojej obľúbenej rubrike.



Ak si chcete prečítať aj predošlé kritické zhodnotenia, nájdete ich tu. Na tomto mieste však chcem upozorniť, že staré články sú už naozaj staré - už v mnohom neodrážajú moje súčasné vedomosti, názory a prax. Tak ich berte s rezervou a ak by ste mali v niečom pochybnosti alebo otázky, napíšte mi. ;-) (Pozn. - tieto články budú časom revidované. Trpezlivosť prosím. :))

A o čom teda bude dnešné kritické zhodnotenie? Ako už napovedá nadpis, budeme rozoberať "horsemanship" alebo ako ho niektorí nazývajú, "natural horsemanship" či "prirodzenú komunikáciu". Pokúsim sa pritom zdržať vlastných názorov a budem sa držať vedecky overených faktov z oblasti etológie, teórie učenia a komparatívnej psychológie (ak o týchto oboroch počujete prvý raz, nevadí, budú popísané v článku). Citované zdroje nájdete na konci článku - inšpirujte sa k ďalšiemu štúdiu. ;-)

Pokúsim sa vám teda z objektívneho pohľadu vedy vysvetliť, na akých princípoch vlastne prístup typu "horsemanship" funguje, aká je pravda o jeho ne/prirodzenosti, ako tento prístup (s najväčšou pravdepodobnosťou) ne/vníma kôň a z toho vyplývajúce výhody a nevýhody tohto prístupu. Tiež sa pokúsim vymedziť kvalitný a nekvalitný "horsemanship" a úplne na záver ešte načrtnem možnú "horse-friendly" alternatívu k tomuto prístupu.

Samozrejme, toto zhodnotenie je dlhééé jak šlak, takže ho musím z technických príčin rozdeliť na dve časti (ach jo) - v tejto prvej sa pozrieme na definíciu "horsemanshipu" a zhodnotíme ho z pohľadu etológie a teórie učenia. V druhej časti ho zhodnotíme ešte aj z pohľadu komparatívnej psychológie, skúsime si povedať, ako vyzerá kvalitný "horsemanship" a ako je možné cvičiť kone aj inak - pozitívnou motiváciou.


Aký ten "horsemanship" vlastne pre koňa je...?

A ešte jedna vetička o tom, o čom tento článok nie je - rozhodne jeho cieľom nie je úplne zatratiť "horsemanship". Nie, to naozaj nie. Len chce o ňom povedať pravdu, bez prázdnych rečí a adorácie osobností - bude to o vede.


Čo je to "horsemanship"?

Nesmejte sa, že "to predsa vie každý". O to vôbec nejde. Aby som totiž mohla niečo hodnotiť, musím to najprv jasne vymedziť, aby bolo každému jasné, o čom presne sa budeme baviť. ;-) Samozrejme, v najširšom zmysle slova je horse-man-ship akákoľvek pravidelná interakcia koňa s človekom za účelom výcviku zvieraťa - po slovensky je to "koniarstvo".

V tomto článku však potrebujeme užšiu definíciu - tu budeme teda "horsemanship" ponímať ako prístup založený podľa jeho autorov na prirodzenom správaní koní, ktoré človek napodobuje, aby mohol s koňom komunikovať a trénovať ho. Tento prístup a jeho techniky sú prehlasované za nenásilné a ich cieľom má byť vytvorenie partnerského vzťahu medzi koňom a človekom, získanie rešpektu (človek sa má stať dominantným vodcom stáda) a dôvery, dobrovoľná spolupráca koňa. Približne takto definuje "horsemanship" alebo "prirodzenú komunikáciu" väčšina trénerov, ktorí sa mu venujú a ďalej ho šíria.


Prirodzené a nenásilné...? Uvidíme...

Určite ste si všimli, že som napísala slová "podľa jeho autorov" a "sú prehlasované" kurzívou. Prečo, pýtate sa? Pretože to nám hovorí, že tieto tvrdenia sú založené na subjektívnej skúsenosti ľudí, ktorí ich prezentujú verejnosti. Nie je pritom podstatné, či odtrénovali jedného, desať alebo desaťtisíc koní. Podstatné je, že tieto tvrdenia nie sú založené na rigoróznych vedeckých skúmaniach. Výskumný súbor (kone), podmienky, ani využité techniky neboli štandardizované, zber dát ani ich analýza neboli systematické a objektívne, ich kompletné vyhodnotenie a kritická diskusia chýba. To však samozrejme neznamená, že tieto tvrdenia nemajú vôbec žiadnu váhu - musíme si však byť vedomí toho, že ich pravdivosť (a významnosť) nie je dokázaná. (A.k.a. - učme sa myslieť kriticky.)

V nasledujúcich častiach článku teda budeme vychádzať z tejto definície "horsemanshipu", pozrieme sa na jednotlivé jej časti a skúsime zistiť, či sú alebo nie sú pravdivé - a čo z toho vyplýva pre prax.

(Poznámka - ja sama som rôzne techniky "horsemanshipu" od rôznych autorov používala pri práci s koňmi celé roky, verila som v ich správnosť a v opodstatnenosť hypotéz, z ktorých vychádzajú a robila som to čo najzodpovednejšie a najjemnejšie. Viem teda, o čom hovorím, nepíšem z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa, ale z pohľadu človeka, ktorý si tým prešiel - len som sa proste vo svojom skúmaní pohla ďalej.)


"Horsemanship" a etológia

"Je prirodzený" - tvrdenie, ktorým sa zástancovia tohto prístupu asi najviac hrdia. :) A keď je prirodzený - tak je pre koňa aj dobrý, však? No tak sa pozrime, čo na to hovorí etológia = veda skúmajúca správanie zvierat v prirodzených podmienkach...

Podľa "horsemanov" sa má človek stať dominantným "alfa" vodcom stáda - kôň sa mu má bez boja podriadiť, získať voči nemu rešpekt a všade ho nasledovať, ako by to vraj "bolo aj v prírode". To sú heuristicky založené tvrdenia - a pozrime sa teraz na vedecky podložené teórie.

Novšie etologické štúdie poukazujú v prvom rade na jeden zásadný fakt - pozorovanie domestikovaných koní v umelých podmienkach nie je etológia = nie je to sledovanie prirodzeného správania zvierat! Čiže keď si sadnete na ohradu a budete sa dívať na vaše kone, uvidíte len veľmi limitovanú ukážku prirodzeného repertoáru ich správania (pretože sú tu prítomné značne obmedzujúce umelé podmienky). Ďalšie zistenie etológov je tiež veľmi podstatné - správanie koní je do značnej miery podmienené situačne. Z toho vyplýva, že keď sa vám aj naskytne pohľad na skutočne divoké kone žijúce bez regulácie v prirodzenom prostredí, nemôžete z niekoľkých krátkych pozorovaní vyvodiť všeobecné závery. Tieto poznatky teda do značnej miery spochybňujú tézy "horsemanshipu" vychádzajúce údajne "z pozorovania prirodzeného správania koní" (Wendt, 2011).


Stádo domestikovaných koní v žiadnom prípade nemožno považovať za model prirodzeného správania koní!

Okej - a zistili teda tí etológovia vôbec niečo? :D Ale iste. Tak napríklad zistili, že kone žijú v dynamických a značne demokratických rodinných jednotkách, kde výrazne prevažujú pozitívne = afiliatívne interakcie oproti negatívnym = averzívnym. Takže naša predstava, že kone si všetko vybavujú hryzancami, kopancami, pišťaním a škaredými pohľadmi, putuje do koša... Pravda je taká, že mimo obdobia rozmnožovania a v prípade, že je dostatok zdrojov (priestor, voda, potrava, sexuálni partneri), dochádza medzi koňmi len k minimu konfliktov, naopak, vyskytuje sa poväčšinou priateľské správanie (Wendt, 2011).


Afiliatívne správanie je v stáde divo žijúcich koní omnoho častejšie než agresívne prejavy.

Na toto zistenie naväzujú aj ďalšie - totiž sa zistilo, že v stáde koní neexistuje žiaden "absolútny vodca", dominantné a submisívne prejavy sú podmienené vždy mnohými faktormi - a to hlavne SITUÁCIOU a ROLOU daných jedincov v rámci stáda. A tiež je tu pozorovanie, že vzťahy v stáde sú veľmi zložité a dynamické, neexistuje tu žiadna lineárna hierarchia (oveľa pravdepodobnejšie sú modely podľa teórie systémov a teórie hry). Ak teda kôň nepotrebuje súperiť o zdroje, nebude sa prejavovať dominantne. To, čo vídame u domestikovaných koní ako časté a mnohokrát veľmi vystupňované agresívne prejavy, sa netýka "hierarchie" - je to skôr výraz obmedzenia, ktoré kone pociťujú pri napĺňaní svojich základných potrieb (majú malý výbeh, nemajú objemové krmivo ad libitum, zloženie stáda sa často mení a jedinci sú málo spolu, sexuálna frustrácia...). Kone sú tiež veľmi demokratické v tom, koho nasledujú (niekedy dá celé stádo do pohybu aj poplašené žriebä), musíme brať ohľad na rozdelenie rolí v rámci konskej rodiny - niekto hľadá vodu, niekto dobré pastviny, iný miesta, kde sa dajú lízať minerály, stráže počas odpočinku sa tiež striedajú... Takže, nemýľme si pojmy s dojmami - absolútna dominancia a vodcovstvo sú pojmy, ktoré v konských stádach veľmi nefungujú (Wendt, 2011). ;-)


Je kobyla napravo "dominantná"? Ani náhodou, išlo o čisto situačný boj o pamlsok.

Potom sú tu aj techniky "horsemanshipu", ktoré vraj vychádzajú z prirodzenej komunikácie koní. A áno, kone naozaj majú "status-taking" signály, ktorými si kôň v určitej situácii vynucuje svoje požiadavky (postoj priamo proti druhému jedincovi, agresívne približovanie sa až zaháňanie alebo naopak bránenie v pohybe, napätá mimika, celkovo zvýšený svalový tonus, švihanie chvostom, naznačovanie útoku zubami alebo kopytami...) a aj "status-giving" alebo tiež "calming" (upokojovacie) signály, ktorými zas v určitej situácii druhý jedinec dáva najavo, že sa vzdáva svojich nárokov (odvracanie hlavy alebo celého tela, ustupovanie, sklopený pohľad, prežúvanie a olizovanie sa naprázdno - tým však kôň upokojuje nielen protivníka, ale aj seba samého po tom, čo zažil nadmerný stres). Upokojovacie signály však nič nehovoria o sympatiách práve sa podriaďujúceho jedinca voči tomu, ktorý sa práve správa dominantne. Väčšinou je to práve naopak - ten, čo musel uhnúť, sa snaží držať čo najďalej od agresora. V situácii boja o zdroje etológovia nikdy nepozorovali to, čo popisujú "horsemani" - že by sa "podriadený" jedinec vrátil k agresorovi a došlo by k afiliatívnej interakcii (napr. k vzájomnému škrabkaniu sa). To však samozrejme neznamená, že tieto dva kone sa nikdy neškrabkajú, ale nerobia to v reakcii na práve prebehnutý konflikt (Wendt, 2011).


To, že voči koni prejavím "dominantné" správanie, nemá nijaký súvis s jeho sympatiami ku mne.

Zaujímavý fenomén je aj to, že "horsemanship" často hovorí o "hrách" s koňmi. Sú to však naozaj hry? Z poznatkov etológie vyplýva, že konské hry sa vyznačujú reciprocitou (obaja účastníci sú rovnako aktívni), hravou mimikou tváre (napr. pretŕčajúci horný pysk, ale tiež uvoľnené uši a čeľuste, žiariace oči), typickými pohybovými prejavmi... No pri "hrách" koňa s človekom tieto znaky väčšinou nevidíme - takže keď napr. človek koňa naháňa, kôň to nevníma ako hru (pravdepodobnejšie ako zastrašovanie). S tým úzko súvisí aj myšlienka partnerstva v horsemanshipe - keďže chýba reciprocita a stále iba človek určuje, čo sa bude robiť, nemôže ísť o partnerstvo. Kone-partneri (tvoria až celoživotné priateľstvá) si navzájom nediktujú, kto má čo robiť - len sa spolu hrajú, niekam idú alebo spolu proste relaxujú (Wendt, 2011).

Napokon sa pozrime ešte na to, ako podľa aplikovanej etológie (tá skúma správanie zvierat v zajatí) kôň vníma človeka. Výskumy hovoria jasne - kôň si je za každých okolností vedomý toho, že človek je príslušníkom iného živočíšneho druhu a nikdy ho neberie ako iného koňa. Môže za to samozrejme aj naša odlišná anatómia (ktorá je docela nápadná :D), ale hlavný dôvod je ten, že nezdieľame spoločný životný priestor a nesúperíme o rovnaké zdroje (o potravu, vodu, priestor, sexuálnych partnerov). Človek s koňom tiež trávi pomerne málo času (v porovnaní s inými maznáčikmi - napr. psy a mačky). A napokon, človek nikdy nedokáže neverbálne komunikovať tak, ako kôň - nemá také pohyblivé uši, nemá chvost ani kopytá, nevie tak rýchlo behať, nemôže vhodne smerovať "prednú a zadnú časť" svojho tela (lebo stojí na dvoch nohách), má inú mimiku. Človek sa teda nikdy nemôže stať koňom, bohužiaľ (Wendt, 2011). (Poznámka - výnimočne, pri odchove osirelých žriebät, sa stane, že si kôň nevytvorí konskú identitu - to je však celkom iný prípad a často to vyústi do vážneho až nevratného poškodenia psychiky zvieraťa.)

Ako teda hodnotí moderná konská etológia "horsemanship"? Bohužiaľ "horsemanship" rozhodne nie je prirodzený. Konské stáda nemajú lineárnu hierarchiu (žiadny ultimátne dominantný jedinec v stáde neexistuje), kone nenasledujú dominantného jedinca ako "vodcu" a nikdy človeka nevnímajú ako iného koňa a tým pádom ani ako člena stáda či partnera (Wendt, 2011). To je realita.

Prečo teda ale človek potrebuje mať pocit, že ho kôň "rešpektuje", že sa mu "podriaďuje"? Je to prozaické - lebo má strach (ako to dobre povedala jedna známa, ktorá sa už roky venuje pozitívnemu výcviku psov - "bojí sa toho veľkého zvieraťa, nesúhlasu okolia, vlastnej neschopnosti..."). A to nám konečne odhaľuje, prečo je celý "horsemanship" založený na hypotézach o "dominancii" - nie je to nič iné než antropomorfizácia zvierat pre utíšenie nášho vlastného strachu (poľudšťovanie - to človek má dlhú históriu zotročovania a utláčania, či už zvierat alebo iných národov, rás - a to vždy v konečnom dôsledku slúžilo len na potlačenie strachu).

Ale pohnime sa ďalej. Na akom princípe teda "horsemanship" funguje, ak kôň človeka nenasleduje preto, že by ho vnímal ako dominantného vodcu stáda...?! To sa hneď dozvieme...


Pri "hre" v kruhovke kôň síce ide za človekom, ale nie preto, že by ho bral ako "dominantného vodcu". Prečo teda?


"Horsemanship" a teória učenia

Čo je to teória učenia? Je to psychologická, experimentálne veľmi dobre overená hypotéza - teda sa stala teóriou (a to je to najbližšie pravde, čo len vo vede môže byť) - a hovorí o tom, akým spôsobom sa učia všetky živé tvory na zemi.

Typov učenia je viacero, ale o tom tento článok nie je (snáď inokedy), rozoberieme si len ten jeden typ, ktorý nás prednostne zaujíma pri výcviku - a to je operantné = inštrumentálne podmieňovanie. Psíčkari o tom už možno počuli. :) Je to typ učenia, pri ktorom sa jedinec ("operant") učí na základe dôsledkov vlastného správania - buď sa snaží priblížiť príjemnému alebo sa vyhnúť nepríjemnému dôsledku. Tieto dôsledky sú pre jedinca "spätnou väzbou" - ak je negatívna, je to informácia, že nabudúce niečo treba urobiť inak; ak je pozitívna, je to informácia, že nabudúce toto správanie treba zopakovať (Pryor, 1999). Operantné podmieňovanie sa v živote každého živého tvora vyskytuje neustále - popáli nás šporák, tak sa ho už nabudúce nechytíme; keď za nami pes príde, poškrabkáme ho za uchom, začne za nami chodiť viac; niekto ocení našu prácu, ďalší projekt urobíme s ešte väčšou snahou...

Tento proces teda prebieha aj spontánne, no pri výcviku ho používame (viac či menej) zámerne - nech už svoj prístup nazývame akokoľvek. No a aby sme pochopili, akým spôsobom operantné podmieňovanie využíva "horsemanship", treba najprv aspoň v skratke pochopiť 4 možné spôsoby motivácie živých tvorov pri operantnom podmieňovaní:

1. Pozitívne posilnenie - alebo "R+" (positive reinforcement); ak jedinec urobí niečo, čo chceme, získa niečo, čo chce on (napr. potravu, odpočinok, sociálnu interakciu, sex...).

2. Negatívne posilnenie - alebo "R-" (negative reinforcement); najprv spôsobíme jedincovi niečo nepríjemné (to je zároveň moment trestu za to, čo práve robí - napr. tlak na stojaceho koňa) a až keď zareaguje tak, ako chceme, prestaneme mu to robiť (to je moment posilnenia - napr. odobratie tlaku z koňa, keď začne cúvať).

3. Pozitívny trest - alebo "P+" (positive punishment); nie je na ňom nič pozitívne, znamená to len, že ak jedinec robí niečo, čo nechceme, pridáme mu niečo, čo on nechce (napr. mu jednu pleskneme bičom).

4. Negatívny trest - alebo "P-" (negative punishment); negatívny preto, že ak jedinec robí niečo, čo nechceme, tak mu odoberieme niečo, čo on chce (napr. koni, čo hrabe, nedáme vedro so žrádlom).

Zostáva len dodať, že posilnené správanie má tendenciu vyskytovať sa čoraz častejšie, zatiaľ čo trest iba ukončuje súčasné správanie, ale nič nevypovedá o jeho výskyte v budúcnosti; R+ je pozitívna motivácia, R-, P+ a P- sú spôsoby negatívnej motivácie. Tieto poznatky treba mať pri výcviku zvierat vždy na pamäti - uplatňujú sa totiž vždy, bez ohľadu na to, či si to želáme alebo nie (Pryor, 1999).


Tu využívam negatívne posilňovanie - vyvíjam rečou tela tlak (krok dopredu) a keď kobyla prejde do kroku, prestanem tlačiť (vrátim sa do základnej pozície).

Na akom princípe teda funguje "horsemanship"? Už je vám to asi z vyššie napísaného jasné... Áno, je to v prvom rade negatívne posilňovanie. V menšej miere sa však využívajú aj negatívne tresty; zriedkavo sa stretneme aj s pozitívnymi trestami (ideálne vôbec). Pozitívne posilňovanie sa väčšinou používa len v malej miere (Wendt, 2011).

Toto je teda dôvod, prečo kone "horsemanov" nasledujú a poslúchajú priam "na myšlienku". Pre niekoho je to možno až nepríjemne prozaické... No teória učenia proste platí vždy a všade a je neúprosná - takže ak budeme koni dôsledne pôsobiť "ťažkosti" vždy, keď sa bude podľa nás správať nevhodne (a prestaneme vždy, keď sa bude správať tak, ako chceme), samozrejme, že sa rýchlo naučí ísť cestou menšieho odporu. Ak bude naša metodika dobre prepracovaná, dokážeme takto koňa vycvičiť naozaj k ukážkovej poslušnosti. Buďme však úprimní - nikdy to nebude mať nič spoločné s prirodzenosťou, dominanciou, vodcovstvom, rešpektom či dôverou - je to jednoducho operantné podmieňovanie negatívnym posilovaním. To však neznamená, že celý "horsemanship" je tým pádom zlý, lebo využíva negatívnu motiváciu - nie, no keď už, treba ju využívať dôsledne a spravodlivo a byť si okrem výhod (poslušnosť) vedomí aj možných negatívnych "vedľajších účinkov" - viz ďalšia časť článku (Wendt, 2011).


Dokonale poslušný kôň - ideál alebo nie tak celkom...?

Na záver tejto časti ešte zmienim jedno obľúbené krédo "horsemanshipu" - kôň by mal spolupracovať dobrovoľne, má vždy možnosť slobodnej voľby. No je to naozaj tak? Keď už vieme, že tento výcvikový prístup využíva v prvom rade negatívne posilňovanie, dosť ťažko tomu veriť. Pretože naozaj nie je typické, aby "horseman" dal tlakom koni pokyn a keď ho kôň odmietne splniť, prestal by naňho tlačiť. Oveľa častejšie je, že začne tlačiť ešte viac alebo iným spôsobom (napr. koňa prinúti behať). To nemá so slobodnou vôľou skutočne nič spoločné - opäť, je to negatívne posilňovanie. No znova - neznamená to automaticky, že celé negatívne posilňovanie je a priori zlé, avšak buďme k sebe úprimní a nazývajme veci pravými menami (Wendt, 2011). (Poznámka - samozrejme, pri kvalitnom "horsemanshipe" - viz druhá časť - sa tréner namiesto zvyšovania tlaku radšej vráti o krok späť, lebo pochopí, že protest koňa má svoje opodstatnenie. Potom však opäť použije tlak, teda R-, a to jednoducho nie je sloboda.)


Tu končí prvá časť kritického zhodnotenia "horsemanshipu" - druhú nájdete tu.


Použitá literatúra:
Pryor, K. (1999). Don't Shoot the Dog!: The New Art of Teaching and Training. New York: Bantam Books.
Wendt, M. (2011). Trust Instead of Dominance. Richmond Upon Thames, UK: Cadmos Publishing, Ltd.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.