"Horsemanship" II.

30. ledna 2014 v 20:45 | Viktória Kóňová |  Kritické zhodnotenia
Toto je druhý (a zároveň posledný) diel kritického zhodnotenia "horsemanshipu". Pozrieme sa v ňom ešte na to, ako hodnotí "horsemanship" komparatívna psychológia, ako by mohol vyzerať kvalitný "horsemanship" a aké sú alternatívne možnosti výcviku koní (pozitívnou motiváciou).



"Horsemanship" a komparatívna psychológia

Aby bolo naše zhodnotenie "horsemanshipu" kompletné, mali by sme sa ešte pozrieť na psychologické aspekty takéhoto spôsobu výcviku. Pretože to, že negatívne posilňovanie efektívne funguje, je síce krásna vec, ale musíme zvážiť aj to, aký má dopad na psychiku zvieraťa (mimochodom, komparatívna psychológia je aplikovaná psychologická disciplína a skúma rozdiely a spoločné črty humánnej a subhumánnej psychiky; rešpektuje pritom individualitu jednotlivých živočíšnych druhov aj ich konkrétnych zástupcov - neantropomorfizuje ich, ani nezoomorfizuje).

V prvom rade si musíme uvedomiť, že R- je negatívna motivácia - čiže zviera sa v prvom rade snaží uniknúť niečomu nepríjemnému. Je v pasívnej roli - až keď je mu spôsobené niečo nepríjemné, prichádza jeho snaha zareagovať (aby to prestalo; je teda reaktívny, nie aktívny). Ak zareaguje inak, než je naša predstava (napr. namiesto toho, aby kôň na holeň vykročil, začne zúrivo švihať chvostom), nepríjemnosť, ktorú mu spôsobujeme - väčšinou tlak - musíme stupňovať, aby sme napokon dosiahli želanú reakciu. Aj keď sú niektorí jedinci dosť odolní, pri dostatočnej vytrvalosti trénera napokon takmer každý svoj odpor vzdá - a po tomto bode zlomu už často prestane vykazovať akékoľvek známky protestu, stane sa "poslušným". Aby tento jav nastal, nie je vždy potrebné vyvíjať veľký tlak - u citlivých zvierat stačí aj celkom jemný tlak, zato však veľmi dôsledný. Takto sa teda pomocou techník "horsemanshipu" naozaj dá vycvičiť veľmi spoľahlivý kôň. Ale čo tie psychické dôsledky? Pozrime sa na ne...

Ako prvá je tu už zmieňovaná pasivita. Kôň nie je podporovaný v tom, aby ponúkal vlastné riešenia, aby sám od seba vyvíjal nejakú aktivitu - má iba poslúchať (reagovať na tlak). Je teda závislý a všetka kontrola je v rukách trénera. Psychologické výskumy však dokazujú, že jedinci, ktorí majú pocit, že majú sami svoj život pod kontrolou (tzv. "internal locus of control"), sú so svojím životom výrazne spokojnejší (Rotter, 1966, in Slezáčková, 2012). O tomto hovorí aj "teória sebadeterminácie" - jej ústrednou myšlienkou je to, že pre spokojný život potrebujeme mať pocit autonómie, kompetencie a sociálneho začlenenia (Deci, Ryan, 2002, in Slezáčková, 2012). Z toho jasne vyplýva, že pri výcviku cez R- kôň stráca pocit kontroly nad prostredím - tým pádom nie sú jeho základné potreby naplnené a stráca celkový pocit spokojnosti. Takže to, že kôň na prvý pohľad vyzerá v prítomnosti trénera pokojne, nemusí vôbec znamenať, že človeku dôveruje a nechá sa trénovať rád - môže to byť len výraz naučenej bezmocnosti (viz ďalej). Okrem toho pasívny kôň nerozvíja svoje kognitívne schopnosti - postupne stráca schopnosť kreativity (Wendt, 2011).


Pasívny, poslušný kôň - radšej pre istotu neponúka vlastné nápady (aby nebol opravený).

Z celkového hľadiska sa dá povedať, že výcvik založený primárne na negatívnej motivácii spôsobuje časom tzv. syndróm naučenej bezmocnosti (Wendt, 2011). Tento syndróm bol pozorovaný v experimentoch na ľuďoch i zvieratách (psom v klietkach púšťali vytrvalo do podlahy elektrošoky, až kým úplne nevzdali snahu uniknúť - a keď napokon otvorili dvierka, psy neutiekli, len pasívne ďalej znášali šoky; podobne sa skúmali aj myši a ľudia - kedysi neboli etické komisie také prísne...). Je charakterizovaný nasledovnými znakmi:
- úplná strata snahy dostať sa z poškodzujúcej či inak nepríjemnej situácie, aj keď jedinec má túto možnosť;
- celkový pokles iniciatívy, záujmu a kreativity;
- depresia (môže byť prítomný aj somatický syndróm);
- citová oploštenosť (neschopnosť pociťovať emócie);
- znížená schopnosť učiť sa (Seligman, 1975).

Samozrejme, tento stav môže byť rôzne hlboký a nemusí sa hneď prejavovať úplne vo všetkých oblastiach (napr. kôň môže stále dobre žrať, nemusí sa prejavovať úplne introvertovane...). Spoznáme ho však podľa určitých významných prejavov - napríklad kôň nikdy neponúka aktivitu prvý, vždy čaká na tlak zo strany človeka - aj keď sa učí niečo nové; má chudobnú, až napätú mimiku (nepohyblivé ušnice, neustále vrásky nad okom, viditeľné beľmo, stisnuté čeľuste, nozdry stiahnuté dozadu); keď dostane šancu na oddych, stojí pasívne, s rovným krkom a prázdnym pohľadom; bez protestu so sebou nechá robiť úplne neprirodzené veci (jazdenie v hyperflexii, ležanie na chrbte...) (Wendt, 2011). A ak pri takomto výcviku kôň "len" hrozí človeku sklápaním uší, pohadzovaním hlavy, škrípaním zubov, dupaním, či švihaním chvostom, nemusí ešte byť v úplnom stave bezmocnosti, no je už na "najlepšej" ceste do nej.


Naučená bezmocnosť môže prísť veľmi nenápadne, ani si nevšimnete ako... Cvičte si preto oko!

Dávajte si na tieto príznaky veľký pozor - nie je to v žiadnom prípade maličkosť, časom to môže viesť k trvalému poškodeniu psychiky koňa (a v konečnom dôsledku aj jeho fyzického zdravia). Je to nezdravý a neprirodzený stav, do ktorého by nemal byť vedome ani nevedome uvedený žiaden živý tvor.

Potom je tu tiež otázka stresu a násilia - mnoho "horsemanov" (vlastne drvivá väčšina) sa nezdráha ísť s koňom do otvoreného konfliktu a spôsobovať mu často enormný stres (dobiela spenené, bobkujúce kone ešte vždy nie sú na demonštráciách a seminároch výnimkou). Koni je veľmi málokedy dopriaty dostatočný priestor a čas na to, aby sa v pokoji mohol vyrovnať s požiadavkami človeka. Kôň by zväčša potreboval pracovať na malom písanom "a", ale tréner od neho chce rovno "Mama má Elu." "Horsemanship" sa väčšinou hrdí nálepkou "nenásilný" - no iba kôň môže posúdiť, čo je pre neho už násilné a čo ešte nie (Wendt, 2011). Poviete si možno: "No a čo, tak sa trochu spotí, je tam toho, hlavne, že ho budem mať za hodinu obsadnutého!" Ale on tam ten háčik predsa len je...

Pri stresovej reakcii totiž dochádza v tele k množstvu potenciálne škodlivých dejov - na základe senzorických informácií sa v staršej časti mozgu aktivuje štruktúra zvaná hypotalamus, nariadi vylučovanie stresových hormónov z hypofýzy, tie zas iniciujú vylučovanie ďalších hormónov inde v tele a spolu aktivujú sympatikovú vetvu vegetatívneho nervového systému (zvýšenie tepu, zúženie ciev, zvýšenie krvného tlaku, viac krvi, a teda aj viac kyslíka do svalov, obmedzenie trávenia...), inhibujú imunitný systém, dochádza aj k negatívnemu emočnému doprovodu (úzkosť, strach), aby sa v mozgu aktivovali potrebné vzorce správania (a schopnosť učiť sa novému je tým utlmená) (Selye, 1978). Týmto všetkým sa kôň pripravuje na "fight, flight, flirt or freeze" reakciu (čiže boj, útek, flirt alebo zamrznutie) (Wendt, 2011). To je všetko veľmi dôležité pre prežitie - akútnu stresovú reakciu teda možno považovať za pozitívny stres = eustres. No ak je táto stresová reakcia protrahovaná (trvá pridlho), začne poškodzovať organizmus = distres (Selye, 1978) - jednak hrozí akútne preťaženie (môže až prasknúť aorta, najmä ak je stres spojený s vysokou telesnou záťažou - viz napr. chudák Hickstead), no aj ďalšie dlhodobejšie negatívne dôsledky (chronicky slabá imunita, žalúdočné vredy, nedostatočný výkon, slabá výživová kondícia, psychická labilita, negatívny vzťah k objektom a situáciám spojeným so zážitkom stresu, naučená bezmocnosť, depresia...).

Preto si dávajte veľký pozor na "horsemanov", ktorí považujú časté a výrazné stresovanie koňa za normálnu súčasť výcviku - normálne to totiž rozhodne nie je a zvieraťu to výrazne škodí (nehovoriac o tom, že pre proces učenia je to úplne kontraproduktívne). Treba sa teda dívať nielen na ich show s dobre vycvičenými koňmi (tam sa však zas môže ukázať naučená bezmocnosť), ale aj na to, ako pracujú so surovými či problematickými koňmi - dobrý "horsemanship" nepotrebuje koňa stresovať, aby pôsobil efektívne.


Ísť s koňom do konfliktu a hrdinsky ho "vyriešiť" je fakt cool - ale čo si o tom myslí kôň...?

Na tomto mieste sa ešte stručne zmienim o trestoch. Tí lepší "horsemani" tresty nepoužívajú, nanajvýš ešte tak P-. Ak používajú aj P+, znamená to, že dovolia vznik situácie, ktorá už neponúka žiadny iný spôsob motivácie (napr. kôň sa rúti na človeka, tak isteže človek udrie, nenechá sa predsa zabiť), a to by sa nemalo stávať ani v "horsemanshipe", ani v žiadnom inom spôsobe výcviku.

Pri trestaní je problém s načasovaním - ak ho nestihneme vykonať presne vo chvíli, keď zviera robí neželanú činnosť, nespojí si ho s danou činnosťou, ale s nami (alebo aj s niečím úplne iným - napr. s dekou, ktorá je práve prehodená cez box). Ale ak to aj stihneme, správanie trestom síce okamžite zastavíme, no neučíme žiadne náhradné správanie, ani nemáme žiadnu záruku, že sa to nebude opakovať (resp. aspoň nie v čase, keď nebudeme prítomní). Preto je motivácia trestami veľmi málo účinná - ľudia ju však používajú, lebo pre nich je to R+ (dodáva pocit kontroly). Zatiaľ čo pre kone je to len nepríjemné a stresujúce - a veľmi dobre si to zapamätajú, spolu s negatívnymi emóciami, ktoré to sprevádzali (Pryor, 1999). Kôň sa cez tresty nikdy nenaučí chápať, čo od neho chcete, iba sa báť - a to je neefektívne a neetické. Ak teda vidíte "horsemana", čo kone často trestá, dajte od neho radšej ruky preč - pretože tento človek vás nanajvýš naučí, ako uspokojiť vlastné ego, ale zrejme vám nepomôže s vaším koňom. Dobrý "horsemanship" dokáže predchádzať situáciám, v ktorých by sa trestu už nedalo vyhnúť.

Napokon ešte jedna psychologická zaujímavosť - v "horsemanshipe" sa často zdôrazňuje, že kôň viac používa pravú, "nelogickú" hemisféru mozgu a výcvikom ho treba viesť k lepšiemu používaniu ľavej, "logickej" (a za dôkaz toho, že kôň premýšľa, sa považuje olizovanie sa a prázdne prežúvanie - z etológie však už vieme, že to sú upokojovacie signály a skôr nám hovoria, že sme koňa vystresovali, nie primäli rozmýšľať). Celá pravo-ľavo-hemisférová hypotéza je však značný redukcionizmus a mozog takto oddelene samozrejme vôbec nepracuje. A keď už vôbec o tomto koncepte chceme uvažovať, zvážme radšej nové poznatky z neuropsychológie - napr. nemecký výskum prof. Kühla (2013) naznačuje, že pri väčšej aktivácii pravej hemisféry sa zlepšuje procedurálne učenie (jediné, akého sú kone schopné - verbálne je mimo ich schopnosti), mozog pracuje paralelne, teda rýchlo, emočná regulácia je takisto efektívnejšia, spája sa s fenoménom flow (Csikszentmihalyi, 1996, in Slezáčková, 2012), umožňuje široký záber pozornosti a spája sa so "self", nie s "egom" (pozn. - kone nemajú vedomie v zmysle ega, takže to do seba pekne zapadá). Napokon teda asi nie je aktivácia tej pravej hemisféry až tak nanič. ;-) Ale podľa toho, či sa kôň olizuje alebo nie, určite nezistíme, či rozmýšľa - o tom nám skôr napovie to, či prejavuje vlastnú iniciatívu.


A existuje teda aj "dobrý horsemanship"?

Ale samozrejme. Možno to tak po tom všetkom, čo som doteraz napísala, nevyzerá, ale predsa verím, že "horsemanship" sa dá robiť aj citlivo a kvalitne (na to, že ide stále o R-). Nie všetci "horsemani" kone tak hrozne stresujú a nehorázne na ne tlačia. Niektorých uvidíte behať s koňmi po lúkach - a tí fešáci majú v očiach iskru a uši im len tak hrajú... :) Bohužiaľ je to však skôr výnimočné.

Aký je teda dobrý "horseman":
- dobre ovláda (okrem iného) etológiu, psychológiu koní a teóriu učenia;
- neklame, nevyužíva zahmlievajúce pojmy, nehrá ľuďom na ego, nerobí to v prvom rade pre biznis a show;
- je úprimný a vecný, pomenúva veci pravými menami;
- má prepracovanú metodiku, ktorá len veľmi postupne zvyšuje nároky na koňa;
- narába s tlakom veľmi jemne - a okamžite ho po správnej reakcii odoberá;
- snaží sa predchádzať konfliktným a stresovým situáciám;
- netrestá, naopak hľadá čo najviac príležitostí k posilneniu želaného správania;
- nepodceňuje zdravotné problémy (nikdy nehovorí "ale čo by ho niečo bolelo, len mu chýba rešpekt...!").

A ak navyše pridá do svojho "arzenálu" aj nejakú tú pozitívnu motiváciu (alebo ju aspoň skombinuje s R-, teda nielen odoberie tlak, ale zároveň aj koni dá, čo chce), môže dokonca aj rozvíjať vlastnú schopnosť koňa myslieť a ešte viac tým zvýšiť jeho spokojnosť. Inak, možno si teraz hovoríte, že týmito vlastnosťami by sa mal vyznačovať každý dobrý tréner, či už robí "horsemanship" alebo čokoľvek iné. Áno, presne tak. :) Pretože ten, kto dokáže s koňmi takto pracovať, na to nepotrebuje žiadne špeciálne názvy.

A ako takého "horsemana" nájsť? Neviem. :) Hľadajte ho snáď v sebe, ja osobne žiadneho takého nepoznám (asi som nemala šťastie, ktovie), ale snáď pár takých niekde je. Vystríhajte sa však nablyšťaných show, lákavých sloganov a sladkých rečičiek! Nedajte sa oklamať, používajte vlastné zmysly, myseľ, srdce. Ak pozeráte video, vypnite zvuk, nech vás nemýlia tie reči a len sa dívajte. A pýtajte sa sami seba - je kôň uvoľnený alebo napätý? Čo jeho reč tela? A mimika? Je aktívny alebo pasívny? Ako sa správa, keď je ponechaný sám sebe? A čo človek? Spôsobuje konflikty, ide do stresu? Má primerané požiadavky? Chváli a odmeňuje každú snahu alebo len trestá? Ako narába s tlakom? A potom, keď si odpoviete, pustite si zvuk a porovnajte. Často bohužiaľ už tento malý test všetky lži odhalí. Niekedy je však videjko pekne zostrihané - skúste teda prečítať knihu a potom ísť na kurz (ideálne na taký, kde sa robí s problémovými koňmi) a zas porovnajte, čo tréner hovorí, či sa toho aj drží a čo reálne s koňmi robí - len ak sú všetky tieto veci navzájom kongruentné, dá sa predpokladať, že tento človek pracuje s koňmi naozaj čestne a spravodlivo.


Dá sa to aj jemne a bez stresu. Nerobí to síce takú oslnivú show - ale na tom skutočnému koniarovi snáď nezáleží...

Je to trochu skľučujúce, keď to človek demystifikuje a otvorí svoje "vedecké" oči (čo paradoxne vedie k rozvoju intuície...), no je to treba. Jednak kvôli tým nemým tváram a jednak aj kvôli nám samým - lebo keď sa potom pozrieme na to, čo si robíme ako ľudia navzájom, tiež často nájdeme prehnanú negatívnu motiváciu aj tam, kam vôbec nepatrí... Netreba sa však dať odradiť, treba hľadať cesty, ako sa to dá zlepšiť. Čo nás privádza k záveru tohto kritického zhodnotenia...


A dá sa to aj pozitívne?

A viete, že hej? :D Dá. Tu sa tomu nebudem venovať nijako dopodrobna, to by totiž vystačilo na celý seriál článkov (snáď niekedy), ale aspoň to trochu načnem, nech získate predstavu, čo to ten výcvik pozitívnou motiváciou vlastne je...

Ako hovorí Karen Pryor (1999), jedna zo zakladateľov clicker tréningu (zatiaľ asi najprepracovanejšej metodiky výcviku zvierat pozitívnou motiváciou): "Je to jednoduché, ale nie ľahké." Jedna vec je totiž osvojiť si základy teórie učenia, a niečo úplne iné je v praxi dokázať pozitívnou motiváciou vycvičiť koňa od dávania kopýt až po piafu či skákanie 160 cm vysokých parkúrov. No dá sa to.

Základom je teda pozitívna motivácia - využíva sa primárne R+. Niektorí tréneri využívajú sčasti aj R- (ale kombinujú ho vždy s R+), výnimočne P- (P+ nikdy). To znamená, že kôň ponúka správanie ako prvý - je aktívny. Nie je do ničoho nútený tlakom - ak nechce spolupracovať, naozaj nemusí (a je na nás, aby sme zistili, prečo nechce a nastavili podmienky tak, aby chcel). A keď ponúkne správanie, odmeníme ho (Pryor, 1999).


Vlastná iniciatíva je to, čo sa pri pozitívnom výcviku najviac cení.

Odmeníme ho primárnymi posilovačmi - tým, čo kôň sám považuje za odmenu (môže to byť potrava, relax, pohyb, dotyk, hra, interakcia s inými koňmi, v prípade výcviku plemenného žrebca pripúšťanie...). Predtým, než stihnete namietnuť - nie, nie je to podplácanie (keď podplácam, najprv koni niečo dám a dúfam, že potom urobí to, čo chcem). Podplácanie samozrejme nefunguje, kôň nie je taký blbý, aby nepochopil, že vás vtedy má v hrsti a môže vás nútiť dávať mu stále viac a viac - a nakoniec na oplátku možno vôbec nič neurobí (Kurland, 1999).

To je hlavný princíp, no výcvik pozitívnou motiváciou má ešte oveľa prepracovanejšiu metodiku - pracuje so:
- sekundárnymi posilovačmi: klasickým podmieňovaním sa spojí odmena s podnetom, ktorý predtým nebol vnímaný ako odmeňujúci (napr. kliker alebo určité slovo, ktoré dáva zvieraťu správu "urobil si to správne, to bolo ono, odmena je na ceste");
- signálmi: anglicky "cues", rozlišujeme ich od povelov; signál zviera učíme, až keď nám už stabilne ponúka určité správanie; je to vlastne dovolenie vykonať určitý cvik, aby mohlo byť zviera odmenené, avšak nemusí ho vykonať, ak nechce (signály sa časom stávajú terciárnymi posilovačmi, čiže už keď dáme signál, zviera sa teší, lebo vie, že keď spraví cvik, príde odmena);
- nepravidelným rozvrhom odmien: "variable reinforcement schedules"; postupne už odmeňujeme len niektoré prevedenia cviku, čím môžeme pomaličky zvyšovať naše kritériá (Kurland, 1999).

Pre zaujímavosť ešte zmienim pár techník, ktoré sa pri pozitívnom výcviku používajú - je to hlavne:
- targeting: koňa odmeníme vždy, keď sa dotkne "targetu" (kužeľa, paličky s tenisákom na konci, dopravného terčíka...), neskôr ho bude aj nasledovať (vodenie, lonžovanie, práca vo voľnosti, chodenie po plachte, do vody, nakladanie...);
- tvarovanie: "shaping"; pomocou nepravidelného odmeňovania postupne tvarujeme správanie do požadovanej podoby (napr. pri výuke španielskeho kroku naučíme koňa najprv dvíhať nohu na dotyk, potom už odmeňujeme len pokusy, pri ktorých podrží nohu hore dlhšie a dlhšie, potom keď ju viac a viac vystrie, napokon, keď urobí krok, dva kroky...);
- zachytenie: "capturing"; počkáme, kým zviera samo od seba niečo urobí a odmeníme to (napr. váľanie - kôň sa pri nás potom začne váľať častejšie, až nakoniec pridáme signál a naučíme ho tak ľahnutie);
- modelovanie: "molding"; sami koňa naštelujeme do pozície, ktorú chceme (napr. mu podržíme nohu pri výuke komplimentu), avšak hrozí, že keď prestaneme pôsobiť, kôň to sám neurobí (Kurland, 1999).


Rôznymi postupmi sa dá naučiť koňa naozaj všeličo zaujímavé - podstatné však je, aby to bavilo hlavne jeho.

A aké sú teda výhody výcviku pozitívnou motiváciou oproti metódam založeným hlavne na R-?

1. Kôň má vždy reálne slobodnú možnosť voľby - ak za nami napríklad nechce prísť, nebudeme ho k tomu nútiť (naháňaním po výbehu apod.); je na nás, aby sme zistili, čo je v danej chvíli kôň ochotný urobiť (a čo za to chce).

2. Kôň postupne získa vnútornú motiváciu k práci - podobne, ako prebieha napríklad aj morálny vývin človeka (Kohlberg, 1976, in Vágnerová, 1999), aj kôň časom dokáže prejsť od vonkajšej motivácie (jedlo, škrabkanie...) k vnútornej (pre pocit radosti a uspokojenia z činnosti samotnej) - viz spomínané sekundárne a terciárne posilovače. Tak je to správne a žiadúce, pretože výskumy ukázali, že pri veľmi zložitých úlohách je prílišná vonkajšia motivácia skôr rušivá a znižuje výkon (Bénabou & Tirole, 2003).

3. Kôň sa naučí rozvíjať svoje prirodzené vlohy, myslieť kreatívne - dlho sa predpokladalo, že zvieratá nie sú schopné divergentného (teda kreatívneho) myslenia; výskumy na delfínoch však dokázali opak - ak sa totiž u zvieraťa systematicky posilňuje vyvíjanie vlastnej iniciatívy (hlavne cez hru "Ukáž mi niečo nové"), postupne začne byť stále kreatívnejšie a kreatívnejšie (Pryor, Haag & O'Reilly, 1969). No pozor! Kôň, ktorý naozaj MYSLÍ, kladie na svojho majiteľa nesmierne vysoké nároky - čiže ak na to nemáte, bude vám to skôr na obtiaž. :D

4. Tento prístup plne zohľadňuje fyzické, psychické a sociálne možnosti a potreby koňa - to, že koňa niečo môžeme naučiť, vôbec nutne neznamená, že by sme aj mali. Keď používame len R+, kôň si môže do značnej miery určiť sám, čo je preňho ešte OK a čo už nie - no predsa musíme stále zvažovať, či mu nejakými požiadavkami skôr neškodíme než pomáhame. To je etická stránka veci.

5. Je to zábava a učíme sa tým aj my sami - keď stále odmeňujeme, stále sme úspešní (my aj kôň), tým pádom nás to nesmierne baví, výcvik je sprevádzaný pozitívnymi emóciami (a často smiechom! :D). Učenie je obojstranné - človek sa učí stále citlivejšie vnímať prejavy koňa a aj kôň získava užitočné komunikačné prostriedky (napr. tým, že sám od seba vykoná základný cvik, môže nám povedať, že je neistý a nerozumie, čo práve chceme).

Samozrejme, aj pri výcviku pozitívnou motiváciou možno kadečo pokaziť - ak napríklad nedodržiavame pravidlá hry, kôň ich tiež dodržiavať nebude a môže sa tak stať, že nás začne ohrozovať, aby si vynútil odmenu. Alebo ak budeme s koňom iba trénovať a nebudeme s ním tráviť čas aj inak (a nebudeme postupne obmedzovať primárne posilovače), môžeme sa preňho nakoniec stať len "výherným automatom" - a kto by chcel mať koňa-gamblera, však... Takže ako pri všetkom, aj tu je na mieste opatrnosť a miera (Wendt, 2011).

Mnohí koniari (najmä tí, čo vo výcviku koní využívajú prednostne R-) namietajú, že "s čiste pozitívnou motiváciou nemožno koňa vycvičiť tak, aby bol bezpečný" - je to však naozaj pravda? Nie je. Je fakt, že kôň cvičený cez R+ nezíska voči človeku nikdy ten pomyselný "rešpekt" = teda mu nebude ustupovať, aby sa vyhol niečomu nepríjemnému (tlaku). No zároveň môže byť úplne spoľahlivý - pretože sme mu dokázali jasnou metodikou vysvetliť, čo presne od neho vo svojej prítomnosti očakávame a namotivovať ho k tomu, aby to chcel robiť. Možno preto to deťom ide najľahšie - pretože ony ešte nemajú vyššie spomínaný strach, ktorý by ich nutkal k ovládaniu zvieraťa negatívnou motiváciou. :)

A ďalšia námietka je tá, že "pozitívnou motiváciou nemožno koňa vycvičiť na vysokú úroveň". Samozrejme, že to možné je - clicker tréning pomáha dokonca aj olympijským jazdcom (Shawna Karrasch, 2012) - len to ešte stále nie je také bežné, a to hlavne kvôli vyššie spomínaným strachom. S dobre prepracovanou metodikou a motivačným systémom však dokážete koňa naučiť naozaj čokoľvek (no to je zároveň aj veľká zodpovednosť).

Napokon by som ešte chcela vyjasniť jednu vec - možno to teraz vyznieva, že výcvik pozitívnou motiváciou považujem za pre koňa prirodzenejšiu formu výcviku než "horsemanship". Nie. Zasa, držme sa faktov - výcvik pozitívnou motiváciou (clicker tréning, on target tréning...) nie je prirodzený, je to len operantné podmieňovanie pozitívnym posilňovaním. Čo má tiež svoje riziká, ktoré je potrebné poznať a vystríhať sa ich (napokon rovnako ako aj v prípade, že chceme robiť kvalitný "horsemanship").

Toto je len veľmi stručné predstavenie výcviku pozitívnou motiváciou, pre informáciu a inšpiráciu. Takže prosím nebežte hneď za chudákom štvornožcom, aby ste ho uklikali k smrti! ;-) Chce to oveľa viac štúdia, vidieť skúsených ľudí v praxi, mať niekoho na konzultácie, trpezlivosť... A ako hovorí Karen Pryor (1999) - "Be a splitter, not a lumper!" Čo znamená, že všetko treba rozdeľovať na malé kroky, nesnažiť sa všetko dosiahnuť hneď a naraz. A to platí presne tak isto pre výcvik koní, ako aj pre naše vlastné učenie. :)

A nezabúdajte - život s koňmi nie je len o výcviku! Trávte spolu čas aj "len tak", proste si užívajte spolu prítomný okamih. Tak sa totiž tvoria priateľstvá (nielen) medzi koňmi - "going somewhere, doing something and doing nothing" (Wendt, 2011). Doprajte si to. :)



Záverom...

Uuuf, to bola ale jazda, hm? :D Hlboko sa ospravedlňujem za zahltenie informáciami, zrejme pre mnohých dosť kontroverznými... No čo už so mnou. Snáď vás to zaujalo, dalo niečo nové, inšpirovalo k zamysleniu. Dokonca ste si tam možno našli aj nejakú tú paralelu k našej spoločnosti a vzťahom - veď aj my ľudia sa napokon učíme (aj) operantným podmieňovaním rovnako ako kone a spomínané chyby robíme často aj sebe navzájom - len sa pozrime na partnerský život, výchovu detí, správanie šéfov k zamestnancom, vzdelávací systém... A nakoniec vidíme, že nielen kone by si zaslúžili "kvalitný horsemanship" alebo snáď v tom lepšom prípade aj výcvik pozitívnou motiváciou, hm...? ;-)



PS - videá k zamysleniu a inšpirácii k tejto téme nájdete tu.


Použitá literatúra:
Bénabou, R., & Tirole, J. (2003). Intrinsic and extrinsic motivation. Review of Economic Studies, 70(3), 489-520. Abstract obtained from http://restud.oxfordjournals.org/content/70/3/489.short
Karrasch, S. (2012). You Can Train Your Horse to Do Anything: On Target Training: Clicker Training and Beyond.
Kühl (2013). Prednáška na FF MU v Brne o vývoji ega a self a ich vzťahu k neuropsychológii.
Kurland, A. (1999). Clicker Training for Your Horse. Waltham, MA: Sunshine Books, Inc.
Pryor, K. (1999). Don't Shoot the Dog!: The New Art of Teaching and Training. New York: Bantam Books.
Pryor, K., Haag, R., & O'Reilly, J. (1969). The creative porpoise: Training for novel behavior. Journal of the Experimental Analysis of Behavior, 12(4), 653-661. Retrieved from http://reachingtheanimalmind.com/pdfs/ch_05/ch_05_pdf_01.pdf
Seligman, M. E. P. (1975). Helplessness: On Depression, Development and Death. San Francisco: W. H. Freeman.
Selye, H. (1978). The Stress of Life. New York: McGraw-Hill.
Slezáčková, A. (2012). Průvodce pozitivní psychologií. Praha: Grada.
Vágnerová, M. (1999). Vývojová psychologie: Dětství, dospělost, stáří. Praha: Portál.
Wendt, M. (2011). Trust Instead of Dominance. Richmond Upon Thames, UK: Cadmos Publishing, Ltd.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.